Na hraně

15 - Neznášam ťa, ale chcem ťa (Časť 2.)

Pri druhom zoskoku som bola už o niečo pokojnejšia. Nepohodlné oblečenie vystriedali obyčajné legíny a tričko, tenisky. Natiahla som na seba vetru odolnú kombinézu a bezpečnostné popruhy. James stál teraz pri mne a pozorne ma sledoval. Ešte sa mu nestalo, aby s ním šla tá istá žena na zoskok dvakrát. Musím priznať, že keď som v tomto lietadle sedela po prvý raz, hovorila som si, že to bolo naposledy. A hľa, zase som bola tu. Nervozitu z predchádzajúceho prvého rande vystriedal adrenalín. No okrem neho sa v mojom vnútri rodilo ešte čosi ďalšie. Divoká a šialená radosť. Neverila som tomu. Skutočne som sa na dnešný zoskok tešila.

Opäť nás spojili remeňmi a James bol teraz priamo za mnou.

„Pripravená?" šepol mi do ucha.

Po chrbte sa mi rozsypal vodopád zimomriavok. „Ako ešte nikdy v živote!" odvetila som.

„Na tri," povedal. „Raz... Dva... Tri!"

Myslela som si, že druhý zoskok bude nuda. Už som predsa vedela, čo ma čaká. Zážitky, ktoré zažijete po prvý raz, sú vždy silnejšie, než tie ďalšie. Opäť som sa mýlila. Keď sme leteli vzduchom ako vtáci a vietor mi hvízdal okolo uší, pochopila som, prečo James chodieva na zoskoky tak často. Toho pocitu sa skrátka nedalo nabažiť.

Rozprestrel sa nad nami padák a my sme prestali letieť voľným pádom. Rýchlosť sa viditeľne spomalila, vietor ma prestal fackať do tváre.

„Všetko v pohode?" počula som, ako na mňa zakričal James.

„Je to úžasné!" vykríkla som.

„To som rád."

Pristáli sme úplne hladko, ako aj po prvý raz. James bol v zoskokoch už hotový profík.

„Aký bol tvoj druhý raz?" opýtal sa, keď od nás odpojil padák.

Popruhy cvakli a ja som o niekoľko krokov odstúpila, aby som sa mohla k nemu obrátiť tvárou. Líca som mala rozpálené, srdce mi divoko búšilo. Kolená som mala ako z gumy, ale statočne som sa držala na nohách. Usmievala som sa tak naširoko, až ma z toho boleli líca.

„Myslím, že začínam byť závislá," povedala som.

Vrátili sme sa naspäť a odovzdali veci. Zo skriniek v šatni som si vzala svoju tašku. V čiernych športových legínach a sivom tielku som vyšla von. Cez plecia som si prehodila dlhú mikinu až pod zadok a do polovice ju zazipsovala. Vonku sa ochladilo.

„Vidím, že dnes si nebola tvrdohlavá a obliekla si sa do športového," usmial sa na mňa.

„Zato ty si sa v šatni prezliekol naspäť do obleku," zazrela som na neho.

Vedela som, že v podstate nemal na výber. Šiel sem rovno po práci, kým ja som mala čas vrátiť sa domov. Samozrejme, Ryan stále sedel v mojom byte v obývačke. Vyzeralo to tak, že sa rozhodol svoju kariéru kompletne zveriť do mojich rúk. Možno preto od toho dňa ani len nehol prstom. Neskutočne mi tým liezol na nervy.

„Kde si dnes bola?" opýtal sa, keď som sa zjavila v kuchyni.

„Bola som zaniesť tvoj životopis do firmy," odvetila som.

Hoci som sa tešila na rande s Jamesom, keď som uvidela Ryana na gauči, uvedomila som si, že ak ma James aj dnes večer došikuje domov, z môjho plánovaného rande nič nebude.

„A moja kolegyňa ti zháňa bývanie," dodala som.

„Škoda," mykol plecami. „Dúfal som, že tu pobudnem dlhšie."

Nadvihla som obočie, ale nekomentovala to. Inak by sa schyľovalo k ďalšej hádke.

„Keď si prevezmú tvoj životopis, pravdepodobne ťa zavolajú na pohovor. Takže by si si mal nájsť a obliecť niečo slušné a potom sa spoločne pripravíme na interview."