Na hraně

31 - Neboj sa, láska je cesta (Časť 1.)

Prebrala som sa na pípanie prístrojov. Len čo som otvorila oči, nastala vedľa mojej postele trma-vrma. Vedela som, že som v nemocnici, pravdepodobne na klinike, ktorú moja rodina navštevovala v prípade akýchkoľvek zdravotných ťažkostí.

„Natalie!" moja matka mi ihneď schmatla ruku do dlaní a zovrela ju ako vo zveráku. „Drahý, rýchlo, zavolaj doktora a povedz, že sa už prebrala."

Svižné kroky môjho otca sa ozývali naprieč priestrannou súkromnou izbou, na ktorej som teraz ležala. Len čo sa za ním zatvorili dvere, podarilo sa mi troška sa pozviechať a poriadne precitnúť.

„Ako ti je?" opýtala sa ma mama.

„Cítim sa, akoby som zvracala celú noc."

Prsty mi zovrela ešte pevnejšie. „To preto, lebo ti urobili výplach žalúdka," povedala.

Dvere sa roztvorili a dnu sa vrútil doktor v sprievode môjho otca a zdravotnej sestry. Snažila som sa byť trpezlivá, kým ma narýchlo vyšetril. Keď mi zasvietil baterkou do oka, musela som chvíľku žmurkať, kým som prestala všade pred sebou vidieť farebné kruhy. Konečne skončili a mne sa podarilo posadiť sa na posteli.

„Čo sa mi stalo?" spýtala som sa.

„Pamätáte si, čo sa stalo predtým, ako ste stratili vedomie?"

„Len to, že som sa cítila zvláštne," povedala som po chvíli. „A potom si ešte pamätám, že sa mi ťažko dýchalo, pretože ústa som mala plné slín. Myslela som si, že ak ich nevypľujem, že sa asi zadusím."

„Máme podozrenie na otravu."

„Prosím?" pozrela som sa na neho. „A čím?"

„To zatiaľ nevieme, odobrali sme vzorky a poslali ich na toxikológiu, ale chvíľu to potrvá, kým dostaneme výsledky. Každopádne, nie je až také dôležité, čo to bolo. Pomoc bola privolaná rýchlo a nakoľko sme spravili výplach žalúdka, neočakávam ďalšie komplikácie. Vyzeráte byť v poriadku, ale chvíľu by sme si vás tu ešte nechali na pozorovanie."

Omráčene som sa pozrela na svojich rodičov, ktorí sa museli veľmi ovládať, aby sa mi nehodili okolo krku. Niekto dôležitý ale v tejto izbe chýbal a neprišiel ma navštíviť.

„Kde je môj manžel?" opýtala som sa.

Rodičia sa zatvárili akoby prehltli citrón. Mama otvorila pery, aby niečo povedala, no vyrušilo nás zaťukanie na dvere. Obrátili sme sa všetci k dverám a sledovali, ako sa otvorili.

Dnu nazrel akýsi cudzí muž. „Prepáčte, že ruším. Počul som, že sa pani Wardová už prebrala? Mohli by sme s ňou hovoriť?"

Doktor si vymenil pohľady s mojimi rodičmi.

„Kto to je?" naťahovala som krk.

„To je policajný vyšetrovateľ," precedil otec cez zuby.

„Och," dostala som zo seba len.

„Natalie, ak si na rozhovor s políciou ešte necítiš, môžeme to nechať na inokedy," dohovárala mi matka.

„Mala by som to zvládnuť, ďakujem," povedala som pomaly.

Veľmi neochotne odišli z izby a nechali ma samú. Zostala som sedieť na posteli a zdvihla pohľad k staršiemu mužovi, ktorý sa posadil na stoličku, kde len pred chvíľou sedela mama. Vytiahol z náprsného vrecka malý zápisník a pero. Niekoľko sekúnd sa v miestnosti ozýval iba šuchot papiera, kým si nalistoval čistú stránku.

„Pani Wardová, mal by som na vás niekoľko otázok," začal oficiálnym tónom. „Nechcem vás rozrušiť, ale určite chápete, že niektoré otázky vám budem musieť položiť."