Na hraně

25 - Neutekaj, už naveky zostaneš so mnou

„Dobré ráno, Natalie!"

Zdvihla som pohľad od počítača a zazrela Benjamina. Usmieval sa na mňa.

„Ahoj, Benjamin," opätovala som mu úsmev. „Ako môžem pomôcť?"

„Nevidela si Emmu? Mal som mať s ňou dnes skoro ráno míting, no mešká už asi dvadsať minút a ja sa neviem dopátrať, čo sa stalo."

Potlačila som v žalúdku zlý pocit a donútila sa nepanikáriť. Kvôli Jamesovi som začínala byť čoraz viac paranoidná. „Skúšal si jej volať na mobil?" opýtala som sa. „Možno len trčí niekde v zápche."

Neexistovalo, že by trčala v zápche. Obzvlášť, keď ja som zrejme z domu vyrážala v podobnom čase a sedela už na svojom mieste. Takže buď zabudla na míting a zaspala, alebo... sa jej niečo stalo. Pokývala som hlavou, aby som odohnala nepríjemné myšlienky, ktoré prenikli na povrch.

„Neviem sa jej dovolať," odvetil Benjamin.

Schmatla som do rúk svoj telefón. Vytočila som Emmine číslo a začala jej volať. Keď mi to nikto nezdvihol ani po dlhom zvonení, s obavami v očiach som sa pozrela na nášho direktora. James vedel o Emme, ale nikdy o nej nepadla reč. Bola to predsa iba moja kamoška...

Znova som vytočila Emmu a zo zaťatými zubami čakala, či mi to zdvihne.

„Stále nič?" opýtal sa Benjamin. Teraz sa už i jemu zračili v očiach obavy.

Pokrútila som hlavou. „To sa na ňu vôbec nepodobá. Zvyčajne vždy dvíha telefón, aj keď musí hovor predčasne ukončiť."

Zrušila som vyzváňací tón a preklikla v mobile na textové správy, aby som jej mohla napísať správu, keď mi krátke cinknutie oznámilo, že som jednu práve prijala. Bola od Jamesa, ako inak. Keď som si prečítala jej text, zbledla som.

Aké bolo sushi, Natalie? :)

Vyskočila som zo stoličky.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa ma Benjamin.

Pozrela som na neho, úplne bezmocná. Netušila som, čo mám použiť ako výhovorku, aby som hneď teraz mohla zdúchnuť z práce. Vtedy sa otvorili dvere na kancelárii. Obaja sme sa s Benjaminom otočili ku dverám, aby sme dovideli, kto to ide do práce. Bola to Emma.

Kráčala rovno k nám bez toho, aby sa pozrela na kohokoľvek iného v tejto miestnosti. Zato iní ľudia na ňu zízali úplne bez hanby. A i ja s Benjaminom sme mali problém od nej odtrhnúť oči. Aj napriek tomu, že sa to snažila zamaskovať mejkapom, bolo to stále vidno. Pod okom jej svietila jedna veľká modrina. Zastala rovno pri nás.

„Emma, čo sa ti stalo?" opýtal sa jej Benjamin.

„Som v poriadku," povedala mu Emma. „Len som vám prišla oznámiť, že si dnes beriem voľno, aby som mohla ísť do nemocnice a podať trestné oznámenie za napadnutie."

„Môžem ťa tam odviezť," ponúkol sa Benjamin.

„Ďakujem, to by bolo od teba veľmi milé," usmiala sa na neho. „Mohla by som sa ešte osamote porozprávať s Natalie, prosím?"

„Jasné," odvetil. „Zatiaľ si skočím po kľúče a ďalšie veci."

„Och, Natalie, tak veľmi ma to mrzí!" zakvílila Emma a zovrela mi obe ruky, keď bol Benjamin v bezpečnej vzdialenosti.

„Čo sa stalo, Emma?" opýtala som sa.

Potiahla nosom a párkrát zažmurkala, aby odohnala slzy. „Dnes ráno, keď som sa chystala do práce, prišla Richardovi správa z neznámeho čísla. Tvrdila, že ho podvádzam s Ryanom a vieš, aký je Richard žiarlivý. Myslím si, že mu tu správu poslal James, aby ho vyprovokoval a zistil, kde sa Ryan ukrýva. Nuž a Richard vybuchol od zlosti... A urobil presne to, čo sa od neho očakávalo. Schmatol ma, hodil do auta a zaviezol sa rovno na moju starú adresu. Veľmi dobre vedel, kde som bývala predtým, ako som sa nasťahovala k nemu, nakoľko ma tam predtým navštevoval."