Na hraně

19 - Vysielam nebezpečný signál (Časť 1.)

Neskoro v piatok bola kancelária na našom poschodí takmer úplne prázdna. Nebolo žiadnym prekvapením, že väčšina zamestnancov si počas týždňa nadrobila niekoľko hodín a deň pred víkendom sa preto miestnosť vyprázdňovala už od skorého poludnia.

Aj ja som si svoj piatok predstavovala úplne ináč, než som ho teraz trávila. Namiesto nejakej zábavy som spolu s Emmou trčala skrčená nad počítačom a za odmenu ma čakala len príšerná večera s rodičmi a potenciálnymi svokrovcami. Možno som sa po jedle mohla spolu s Jamesom niekam vypariť a odreagovať sa, no dnes som na to vôbec nemala náladu. Bola som príliš unavená.

Odpísala som na posledný email a konečne ho odoslala. Emailového klienta som zatvorila skôr, než mi stihla prísť ďalšia nepríjemná úloha. Bolo toho na nás s Emmou priveľa. Zdvihla som hlavu a pozrela na jej miesto. Kancelárska stolička bola prázdna, ešte stále vykrútená smerom do chodby, keď sa z nej zdvihla a utekala na ďalšiu pracovnú poradu. Na stole jej trónila kopa zakladačov plná smerníc. Vedela som, že v počítači sa jej istotne kopili i aktualizované verzie.

V ten večer, keď sa nám s Liamom podarilo Emmu uniesť, aby sme si mohli sadnúť na víno, bola naša posledná akcia. A ja som vedela, že na teraz sa môžem s podobnými udalosťami rozlúčiť. Obe sme boli príliš zaneprázdnené. Vzdychla som a pozrela na malý písací stôl v rohu.

Liam mohol svoj piatkový večer tráviť na nejakej vysokoškolskej párty. Namiesto toho ešte stále sedel za stolom a pravidelne ťukal do klávesnice. Nechcel nás v tom nechať samé a snažil sa nám pomôcť ako len vedel. Práve teraz programoval pre Emmu nejaké makro, ktoré by jej vedelo vypľuť hotový report a ona by ho nemusela ručne zliepať snáď z milión súborov v počítači. Natoľko sa sústredil, až si vôbec nevšimol, že sa na neho pozerám. Presvedčila ma o tom jeho bledá farba uší.

Od toho dňa vonku, kedy dostal šialený nápad ma pobozkať, sa mi viac nedokázal pozrieť do očí. Len čo si všimol, že as na neho pozerám, očervenel vždy ako paradajka. Istým spôsobom to bolo roztomilé, no veľmi nepraktické, keď s ním potrebujete riešiť pracovné veci. Hoci ja som sa k nemu správala úplne normálne, pre neho nebolo také ľahké tváriť sa, že sa nič nestalo.

Zaklapla som svoj laptop a začala si baliť veci. Mobil na stole mi zavibroval, aby mi pripomenul, že pekelná večera sa blíži. Ticho kancelárie prerazil môj ďalší povzdych. Chcela som ešte počkať na Emmu a rozlúčiť sa s ňou, no musela som sa poponáhľať. Obrátila som sa k stolu a vzala do ruky svoj hrnček špinavý od kávy. Vtedy som si všimla, že Liam zastal pri mojom stole.

„Áno, Liam?" zdvihla som k nemu pohľad.

Chvíľku mlčal s očami zapichnutými do podlahy. Bolo jasné, že zbiera odvahu. Konečne sa odhodlal. Naprázdno prehltol a zadíval sa mi do očí.

„Natalie, chcel som sa ospravedlniť za to, čo som urobil," vybafol zo seba. Jeho rýchlosť reči sa každým ďalším slovom exponenciálne zvyšovala. S typickým začervenaním líc. „Nerozmýšľal som nad tým, čo robím, neuvedomil som si..."

Čím dlhšie rozprával, tým viac sa zamotával. Uši mu už opäť horeli. Uľútostilo sa mi ho. Zastavila som ho skôr, než si stihne vykopať ešte hlbšiu jamu.

„To je v poriadku, Liam," usmiala som sa na neho. „Veď sa vôbec nič nestalo."

Zmĺkol. Môj úsmev ho položil. Zrejme potajme dúfal, že ma jeho správanie troška rozruší, no tým, že som sa pri ňom stále dokázala správať normálne a nič to pre mňa neznamenalo, mu zasadilo smrteľný úder.

„Budem musieť už teraz ísť," pokračovala som ďalej, akoby sa nič nestalo. „Ty ešte nejdeš?"

„Chcel som ešte Emme ukázať to makro," povedal mi. „Budúci týždeň budem musieť dokončiť nejaké seminárne práce a nebudem mať toľko času. A myslel som, že jej tým aspoň trocha urobím radosť."