Na hraně

26 - Môžeš mi hovoriť monštrum (Časť 2.)

V novej firme som pracovala už niečo vyše mesiaca. Tak ako Ryana, aj Emmu sa Jamesovi napokon podarilo vytesniť z môjho života. Zdalo sa, že jeho limitácie už viac neplatili iba na chlapov, ktorí sa ma pokúšali zbaliť. Jediným pozitívom na zmene mojej pozície bolo, že som mala teraz omnoho menej práce. Negatívom bolo, že som sa viac nemala ako skrývať pred Jamesom a vyhovárať sa na veľa roboty.

Poobede som sa vybrala von po latté. Kuchynkám a spoločenským zónam v novej firme som sa vyhýbala oblúkom. Nestála som o to, aby aj v tejto spoločnosti začali postupne miznúť muži z môjho okolia. Vyšla som von z budovy a kráčala ďalej dole ulicou. Vedela som, že na rohu mala prevádzku jedna z mojich obľúbených sietí kaviarní.

Len čo bola moja nová pracovná zmluva podpísaná, uchádzači na moje a Liamove miesto sa začali len tak hrnúť. Do týždňa našli dvoch ideálnych kandidátov a jeden z nich dokonca mohol nastúpiť okamžite. Len ma to ubezpečilo v tom, čo som už dávno vedela – za všetkým stál James.

Vonku dnes bolo nádherné jarné počasie. Slnko svietilo a nefúkal žiadny vietor. Veľmi dobre som vedela, čo to znamená. Dnes boli priam dokonalé podmienky na zoskok padákom. James si už nejakú dobu chystal výstroj a rozprával o lietadle čoraz častejšie. Napokon si dohodol na dnes svoj prvý tohtoročný termín zoskoku.

Počas uplynulých týždňov som darmo hľadala príležitosť, ako mu ublížiť, no nepodarilo sa mi nájsť žiadny iný spôsob. Bola tu iba jedna možnosť – jeho padák. Neprešiel deň, kedy by som si nekládla otázku, či to, čo robím, je... Nie. Samozrejme, že som vedela, že to nie je správne.

S Jamesom sa však viac nedala hrať férová hra. Už nešlo o to, či robím správne alebo nesprávne rozhodnutie, ale či mi toto rozhodnutie pomôže konečne sa vyslobodiť z jeho pazúrov. Rozhodla som sa už v ten deň, keď som sa sťahovala zo svojho apartmánu – urobím čokoľvek preto, aby sa viac nedostal k Ryanovi. A tak som to urobila.

S úsmevom som vstúpila do kaviarne a objednala si latté. Kým mi ho barista pripravoval do vysokého papierového pohára, sadla som si na voľnú stoličku pri okne.

„Natalie!"

Strhla som sa, keď som začula svoje meno. Obrátila som hlavu, aby som zazrela, kto to na mňa volá a zistila som, že to boli ženy pracujúce vo vedľajšom tíme. Aj táto firma používala koncept otvorených kancelárii, takže som poznala tváre ľudí z celého oddelenia.

„Prišla si si po kávu?"

„Áno."

„Aj my. Počkáme ťa a môžeme sa vrátiť do kancelárie spolu."

Chcela som ich odmietnuť, ale nemohla som si na začiatku hneď všetkých pohnevať. A tak som iba pokrčila plecami a prišla k nim. Práve trkotali o plánovaných dovolenkách, hoci bol iba začiatok jari.

Onedlho bola moja káva hotová a ja som si šla zobrať svoj pohár. Spoločne sme vyšli von z kaviarne a vracali sa tou istou ulicou do práce.

„Inak, Natalie, čo keby si nám povedala niečo o sebe?" opýtala sa ma jedna zo žien. „Pracuješ tu už vyše mesiaca a vôbec nič o tebe nevieme."

„Počula som, že chodíš s Jamesom z vedľajšieho oddelenia, je to pravda?" odvážila sa ma opýtať ďalšia.

Napila som sa zo svojej kávy a potom som sa celá rozžiarila. „Áno. V júni sa budeme brať."

„Naozaj? Páni! Gratulujem! Ako sa ti ho podarilo uloviť? Počula som, že ho ženy nezaujímajú."

„Nuž," odvetila som. „Odvážila som sa s ním skočiť z lietadla."