Na hraně

31 - Neboj sa, láska je cesta (Časť 2.)

Bolo to naše prvé pracovné ráno po svadbe a my sme spoločne s Jamesom vystúpili z výťahu na našom poschodí. S kabelkou prevesenou cez rameno a veľkou škatuľou plnou koláčov v rukách som zastala pri vstupe do našich kancelárií. James mi otvoril presklené dvere svojou kartou a potom ma vpustil dovnútra ako prvú. Usmiala som sa na neho a vošla dovnútra. Nasledoval ma, prstami hľadajúc tie moje. Preplietli sme si ich a spoločne kráčali po uličke medzi kancelárskymi stolmi.

Hlavy sa za nami otáčali, naši kolegovia a Jamesovi podriadení nám gratulovali k sobášu. Rozdávali sme úsmevy na všetky strany a pristavovali sa pri stolíkoch, aby sme s nimi mohli prehodiť niekoľko slov.

„Musíš nám ukázať fotky, som zvedavá, aké si mala svadobné šaty," švitorila jedna zo žien.

„Určite vám ich ukážem," usmiala som sa na ňu. „Fotograf nám dokonca poslal už aj svadobné fotografie. Budeme z nich neskôr robiť fotoalbum."

„Koľko ste mali hostí?" vyzvedala ďalšia.

James ihneď vysypal z rukáva počet hostí. Veľmi dobre vedel, koho na túto svadbu pozval a koho nie. Koniec koncov, všetko muselo byť podľa jeho plánov.

„Kam sa chystáte na svadobnú cestu?" opýtali sa nás.

Obrátila som sa k Jamesovi. V mojej hlave neexistovala žiadna vysnívaná destinácia, ktorá by ma oslobodila od toho, že tam budem musieť byť spolu s ním.

„Kam by si chcela ísť, Natalie?" opýtal sa ma.

„Niekam bližšie," povedala som. „Možno Karibik?"

Ženské ujúkanie prehlušilo všetky ostatné otázky, či gratulácie.

Obrátila som sa k nim. Sledovala som ich nadšenie v tvári. Nikto z nich netušil o incidente, ktorý sa odohral priamo na našej vlastnej svadbe – ktosi sa ma pokúsil otráviť. Hoci odvtedy uplynulo už niekoľko dní, stále sme nevedeli, kto bol za všetko zodpovedný. Vyšetrovateľ ma ale ubezpečil o tom, že pracujú na tom, aby zistili, kto sa mi snažil ublížiť.

Predpokladala som, že tento chýr sa rýchlo roznesie po našej firme, bola to veľká senzácia aj pre ostatných hostí, no nestalo sa tak. James sa zrejme snažil udržať všetko pod pokrievkou.

„Pomaly pôjdeme," povedala som a kývla hlavou na škatuľu koláčov vo svojich rukách. „Kto chce nejaký koláč, môže sa dnes pristaviť pri mojom stole."

Prešli sme popri ďalšom tíme a smerovali k môjmu miestu. Posledný stôl, ktorý bol doteraz prázdny, pretože nikomu nepatril, sa prebral k životu. Zazrela som na ňom položenú kabelku, cez operadlo kancelárskej stoličky bol prevesený tenký sveter.

„Budeš mať novú kolegyňu?" opýtal sa James.

„Vyzerá to tak," skonštatovala som.

„Nevedel som o tom," povedal.

Z opačnej strany kancelárie dovnútra vstúpila jedna z mojich kolegýň. Za ňou kráčala mladá žena s laptopom, zrejme nová zamestnankyňa. Spoločne sa o čomsi zhovárali a kolegyňa jej ukazovala prstom, kde sedia jednotlivé tímy. Keď zastali pri našom stole, zacítila som, ako James po mojom boku zmeravel.

Emma sa k nám obrátila. „Natalie," usmiala sa na mňa.

„Och, vy dve sa už poznáte?" skonštatovala kolegyňa. „Takže nemusíme strácať čas predstavovaním. Natalie, Emma od dnes pracuje v našom tíme."

„Naozaj?" zažmurkala som.

„Čo TY tu robíš?" opýtal sa James.

Emmin úsmev na stotinu zamrzol na tvári. No ihneď sa spamätala a nadobudla stratenú istotu. „Prihlásila som sa na túto pozíciu a prešla som niekoľkými kolami pohovorov. Prijali ma."