Na hraně

29 - Padni ešte hlbšie

Slnko zalievalo celé mesto červenými slnečnými lúčmi. Dni sa značne predĺžili. Nachádzali sme sa na začiatku leta. Budúcu sobotu sa budem vydávať za Jamesa. Odvrátila som pohľad od odrážajúceho sa skla, ktoré spôsobovalo, že mi čoraz viac slzili oči, a premýšľala nad tým, čo asi robí James.

Svoj súkromný mobilný telefón som mala schovaný u rodičov, vo svojej starej izbe, kde som bývala ešte predtým, ako mi kúpili ten apartmán v centre. Povedala som Jamesovi, že idem na víkend k rodičom, pretože mama sa chcela so mnou stretnúť ešte aspoň raz pred svadbou. Jeho sledovacia aplikácia mu bude teraz nanič. Bodka znázorňujúca moju polohu bude totiž blikať stále na mojej domácej starej adrese.

Namiesto toho som asi po stý raz pozrela na email vo svojom novom telefóne, ktorý som zvierala v studených dlaniach. Toto bol mobil, ktorý som používala zakaždým, keď som sa chcela niekam vykradnúť bez toho, aby o tom James vedel.

Kostol sv. Vincenta, 16. jún 2018, 16:00

Bola to prvá a zároveň posledná správa, ktorú mi Abigail napísala od toho dňa, ako som sa s ňou stretla v nemocnici. Zablokovala som mobil a obrazovka zhasla. Vhodila som ho do svojej malej kabelky a zatvorila ju.

„Sme na mieste, slečna," otočil sa ku mne taxikár.

Zaplatila som a vystúpila. Keď som sa obrátila, stála som tvárou pred kostolom, v ktorom sa dnes mal konať pohreb. Uhladila som si sukňu svojich čiernych šiat a napravila veľké slnečné okuliare, ktoré mi sedeli na nose. Vystúpila som po niekoľkých kamenných schodoch nahor ku ťažkým dreveným dverám a zaprela sa do nich. So škripotom sa otvorili a vpustili ma dovnútra. Očakávala som, že sa v ňom bude nachádzať množstvo ľudí. Ak to aj nebudú veriaci, či turisti, možno to budú ľudia, ktorí sa snažili na chvíľku schladiť pred dnešnou páľavou. Nič také sa nestalo. V kostole bolo úplne prázdno.

Pomaly som kráčala smerom dopredu a podpätky mojich čiernych lodičiek výrazne klopkali na kamennej dlažbe. Pred oltárom som videla postavenú otvorenú truhlu. Navôkol bolo rozostavaných niekoľko kytíc z rezaných bielych kvetov, ktoré chladný vzduch zapĺňali výraznou vôňou.

Zastala som pri drevenej lesklej truhle a nazrela dovnútra. Na bielych poduškách odpočívala so vzopnutými rukami útla žena, ktorú som nespoznávala. Avšak jej črty tváre mi neboli cudzie a stavila by som sa, že keby v tomto momente otvorila oči, mali by presne takú istú farbu ako moje náušnice. Iba jej žltkastá pokožka nasvedčovala, že čosi nie je v poriadku. Možno za to mohlo svetlo z neďalekých horiacich sviečok, ktoré tlmene osvetľovali kostol.

Zaškrípanie vchodových dverí ma presvedčilo o tom, že sa sem dnes s ňou predsa len prišiel niekto rozlúčiť. Podľa krokov som vytušila, že to bude Abigail. James povedal, že druhá operácia jej nohy dopadla dobre a ona začala s bolestivou rehabilitáciou. Po niekoľkých mesiacoch bola konečne schopná chodiť bez bariel.

Keď zastala vpredu vedľa mňa, nepozrela sa na mňa, ani sa len so mnou nepozdravila. Bolo to tak lepšie. Pravdepodobne už zistila, koho som snúbenica.

Nadýchla som sa: „Ako..."

„Zlyhanie pečene," prerušila ma skôr, než som jej stihla položiť celú otázku.

Nevedela som o tom, že by Ryanova matka pila. Nedokázala som ju počas uplynulých mesiacov vôbec vypátrať, čo ma iba ubezpečilo v tom, že ju nenašiel zrejme ani Ryan. Vždy na ňu nadával a tvrdil, že bola dôvodom, prečo napokon ušiel z domu, no nikdy som nepochybovala o tom, že sa k nej raz jedného dňa vráti a potom skúsia opraviť vzťah, ktorý medzi nimi nefungoval. A teraz bola mŕtva a on nebol ani len na jej vlastnom pohrebe.