Na hraně

19 - Vysielam nebezpečný signál (Časť 2.)

Moji rodičia sa postupne spamätali z prvotného šoku a potom sme sa pustili do večere. Keď sme sa najedli a napili, atmosféra sa uvoľnila. Ja som však v tele stále cítila napätie. Páni si šli napokon zapáliť po jednej z cigár a my sme osameli.

„Kde máte kúpeľňu?" opýtala sa Jamesova mama.

Tá moja jej ju šla ukázať a ja som chňapla po príležitosti. Vletela som do kabelky svojej potenciálnej svokry a vylovila von telefón. Snažila som sa dostať doň, aby som zistila, kto jej to volal, no zastavila ma žiadosť o heslo. Chvíľku som premýšľala a potom naťukala Jamesov dátum narodenia. Heslo bolo neplatné.

Nervózne som natiahla krk, aby som skontrolovala, kde je moja mama. Stále sa nevrátila, ale nemohla som sa spoliehať na to, že mám dostatok času. No bola som si stopercentné istá, že bude mať ako heslo Jamesa. Bol to predsa jej jediný drahý syn.

Ibaže... Naprázdno som prehltla. Prsty sa mi rozbehli po klávesnici a naťukali Ryanov dátum narodenia.

Mobil sa odomkol.

Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo. Rýchlo som navolila zoznam neprijatých hovorov. Spoznala som Ryanove číslo. Od toho dňa ako mi ho nechal na lístku, som ho ovládala naspamäť. Mala ho uloženého pod nejakým ženským menom Rylee. Preletela som textové správy a začítala sa do ich obsahu.

V mojom vnútri začala bublať zlosť. Vyzeralo to tak, že Ryan svoje povolanie vôbec nezavesil na klinec, ako mi sľúbil. Zamkla som jej telefón a obrazovka na ňom zhasla. Šmarila som ho jej späť do kabelky a zmizla v kuchyni.

Zovrela som rukou hranu kuchynského pultu a zhlboka dýchala. Dúfala som, že s tým skončil. Myslela som si, že som mu pomohla a on bol konečne na správnej ceste. Pevnejšie som zadrapila prsty, hánky mi zbeleli. Vrátila som sa po svoj telefón a bez mihnutia oka vytočila Ryanove číslo.

Po asi piatich minútach množstva správ a vyzváňania telefónu som sa vrátila naspäť do jedálne. Ryan neodpisoval na SMS a ani nedvíhal telefón. Vedela som, že ak sa s ním chcem porozprávať, budem ho musieť navštíviť osobne. A stále som si pamätala, kde býva.

Do jedálne sa vrátili aj chlapi. Bolo z cítiť vôňu tabaku. James si sadol vedľa mňa a keď si všimol, že som viditeľne nervózna, sklonil ku mne hlavu.

„Stačilo?" opýtal sa.

„Chcela by som ísť už domov," povedala som. „Dnes som bola dlho v práci a cítim sa akoby ma prešiel vlak."

„V poriadku," odvetil.

Ospravedlnili sme sa a potom sme sa obaja vytratili preč. James ma potom zaviezol rovno pred môj byt. Rozlúčila som sa s ním a urobila náznak toho, že idem do vchodu. No len čo zmizlo Jamesove auto za rohom, obrátila som sa. Skočila som do bočnej uličky a trielila krížom na hlavnú ulicu. Vybehla som na kraj a privolala si taxík.

Žlté auto zastalo pri mne a ja som nastúpila dnu. Nadiktovala som adresu a oprela sa v sedadle. Definitívne som sa musela s Ryanom porozprávať. Počas celej cesty som mu neustále zvonila na mobil, no nedočkala som sa žiadnej odozvy.

O niekoľko minút som teda vystúpila z auta a odhodlane vstúpila do vnútorného špinavého malého dvorčeka, kde som sa len pred niekoľkými týždňami stretla so strapatým študentom medicíny, ktorý hľadal spolubývajúceho.

Zastala som pred dverami a zazvonila na zvonček. Po asi minúte ustavičného vyzváňania sa vchodové dvere konečne otvorili.

„Kto to, dofrasa, zvoní o takomto čase?"

„Ahoj, Theo," povedala som.

Len čo ma zazrel, zastal. Pravdepodobne si ma stále pamätal. Ako dobre, o minútu strávenú vysvetľovaním menej.