Na hraně

19 - Vysielam nebezpečný signál (Časť 3.)

Postávala som na rohu a snažila sa spomenúť na názov hotela, alebo adresu, ktorú som vyčítala z textových správ Jamesovej matky. Pamätala som si aj miesto, kde som ho vtedy prichytila uprostred bieleho dňa. Stavila by som sa, že buď on, alebo jeho klientky, majú obľúbený hotel, do ktorého často chodievajú.

Moja trpezlivosť sa však veľmi rýchlo míňala. V neďalekej večierke som preto pri pokladni kúpila jednorazovú SIM kartu a strčila ju do druhého slotu v mojom telefóne. Bola predplatená iba na niekoľko minút a správ, ale to mi úplne stačilo.

Ahoj, Ryan. Dostala som na teba tip od jednej mojej známej. Rada by som ešte dnes večer využila tvoje služby. Môžeme sa stretnúť? Viem, že je to narýchlo. Čo keby som ti dala za to tisícku?

Odoslala som správu z nového telefónneho čísla a čakala. Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Keď som zazrela správu, zovrela som pery. Nezmenil svoje telefónne číslo. Takže naozaj nereagoval iba na moje správy. Sklamalo ma to.

Pobrala som sa k hotelu, ktorého adresu mi poslal v správe. Už som vedela, prečo tento hotel preferovali aj jeho ostatné klientky. Na rozdiel od slušných a serióznych hotelov, v ktorom sa nachádzal slušne oblečený a upravený personál, bol tento plne automatizovaný. Neexistoval tak nikto, kto by videl, ako si tam rôzni ľudia chodia ukojiť svoje chúťky. Ak sme nepočítali bezpečnostnú kameru, ktorá na mňa blikala z rohu miestnosti.

Automat na recepcii mi vypľul čipovú kartu a podlaha pod nohami sa mi rozsvietila, aby ma priviedla k výťahom. Privolala som si jeden z nich a stlačila číslo poschodia, ktoré mi poslal Ryan v správe. Vystúpila som na poschodí a kráčala po úzkej chodbe. Všade bolo ticho, izby boli zrejme zvukovo izolované.

Nerozumela som tomu, prečo sa nechal tak ľahko nachytať. Takto si ho mohol ktokoľvek vystopovať a odchytiť. Zastala som pri dverách izby, ktorej číslo mi poslal Ryan a skúsila ku kľučke priložiť kartu. Elektronická zámka zapípala na červeno. Rozpačito som skontrolovala číslo izby v textovej správe a to pri dverách. Nemýlila som sa. Tak ako je možné, že ma karta nepustila?

Vtedy sa dvere na vedľajšej izbe otvorili a na chodbu vyšiel Ryan. Len čo ma zazrel, chcel zmiznúť naspäť v izbe. Rozbehla som sa za ním a on mi zabuchol dvere pred nosom, no karta ma poľahky vpustila dovnútra. Takže napísal schválne zlé číslo izby, aby sa mohol cez pootvorené dvere pozrieť, kto si ho dnes vyžiadal na rande?

Vtrhla som dovnútra ako tornádo skôr, než mi v tom stihol zabrániť. Dvere sa zabuchli za mojim chrbtom a ja som teraz stála napriamená v chodbe, fučiaca ako fúria. Spaľujúci hnev mi zachvátil celé telo, musela som prsty zaťať do pästí, aby som sa od zlosti neroztriasla.

„Prečo si sem prišla, Natalie?" opýtal sa ma. Aj on bol podráždený a z hrdla mu vyšlo zavrčanie, hoci by tu mal teraz skučať so stiahnutým chvostom.

„Nedvíhal si mi telefón, neodpisoval na správy," urobila som krok k nemu. Môj hnev vystriedalo sklamanie.

„Mal som toho veľa," odvrátil odo mňa tvár nabok. Nedokázal sa mi pozrieť ani len do očí.

Nemalo význam niečo predstierať. Zlosť vo mne teraz už iba tlela ako vyhasínajúce uhlíky. Nedokázala som sa viac na neho hnevať. Konečne som sa s ním stretla. Cítila som sa, akoby sme sa my dvaja nevideli celú večnosť.

Láska je, keď na toho človeka neustále myslíš a nedokážeš ho viac dostať z hlavy. Ak má byť láska niečo, čo ma načisto ochromí a spôsobí, že viac nedokážem byť sama sebou, tak potom nechcem byť zamilovaná. Nechcem byť s osobou, ktorá ma spúta.

Vzťah s ním neprichádzal do úvahy. Bol príliš mladý a dnes som sa iba opäť ubezpečila o tom, že ho vôbec nepoznám.

„Odíď, Natalie," preťal ticho medzi nami Ryan. „Nebudem s tebou obchodovať."