Na hraně

16 - Správne, si presne môj typ (Časť 2.)

Vystúpila som z taxíka a prechádzala po ulici, ktorá mi vďaka Ryanovi bola teraz dobre známa. Bolo to zvláštne, ale počas bieleho dňa táto ulica vyzerala vždy omnoho obyčajnejšie, než v noci. Nebyť hotelov s príšerne sugestívnymi názvami, na prvý pohľad by som ju nikdy nerozoznala od iných ošarpaných ulíc mesta.

Hľadela som na mapku v telefóne a postupne kráčala ďalej, až kým som nenaďabila na úzku uličku, ktorá na svojom konci skrývala kamenné schodíky. Vybrala som sa po nich nahor a objavila malý dláždený dvor lemovaný budovami. V betónových črepníkoch odkvitali akési kvety, ktoré nedokázali zakryť pach moču po včerajšej noci.

Prešla som s pokrčeným nosom ďalej popri dverách s masívnou mrežou, ktorá bola teraz otvorená. Nachádzal sa tam nejaký mikro podnik s občerstvením, vedľa zase akési kaderníctvo. Tretia budova mala na sebe primontovanú ceduľku s číslom, ktorá ma ubezpečila, že som tu správne. Prešla som ďalej a zastala pred starými vchodovými dverami. Boli zamknuté a hoci sklo na nich bolo rozbité, mreža na nich bola neoblomná. Niekto dieru po chýbajúcom skle obil doskami. Zdvihla som hlavu a hľadala elektronický zvonček. Tlačidla na ňom chýbali, no stále sa dalo zazvoniť. Riskla som to.

Ozval sa vyzváňací tón ako pri telefóne. Prestúpila som na mieste a posledný raz sa pozrela na budovu, pred ktorou som stála. Bola nízka a stará, krčila sa v tieni iného hodinového hotela, možno to dokonca bola tá istá budova, len akási prístavba, netušila som.

„Ty si tá z toho inzerátu?" ozvalo sa zo zvončekov.

„Áno, to som ja," odvetila som.

Bzučiak zadrnčal horšie, než školský zvonec a zámka cvakla. Schmatla som kľučku dverí a potiahla. Konečne sa otvorili. Vošla som do úzkej chodby, ktorá bola pokrytá štvorcovými dlaždičkami staromódnej farby. Privítalo ma niekoľko dverí natretých bielou farbou, ktorá už dávno zožltla. Niekto sa ich snažil umyť a namiesto stratenej bieloby teraz na nich svietili iba šmuhy po čistiacom prípravku.

Kým som nervózne postávala v chodbe a bola šťastná, že nikdy v živote na takomto mieste nebudem musieť bývať, jedny z drevených dverí sa otvorili. Zazrela som chalana, ktorý sa podobal na profilový obrázok užívateľa, ktorému som dnes doobeda písala a dohodla sa na obhliadke izby. Bol príšerne dlhý a ešte príšernejšie chudý. Akoby ho niekto chytil za ruky a vytiahol do výšky, no on popritom zabudol pribrať na váhe. Vlasy pieskovej farby mu odstávali na všetky strany.

„Ahoj," prehovorila som a natiahla k nemu ruku. „Ty musíš byť Theo."

„Hej," poškrabal sa vo vlasoch, očividne prekvapený mojim výzorom. Podišiel bližšie a potriasol mi rukou. „Ty si Natalie?"

„Áno."

„A chceš bývať tu?" znova si ma obzrel. „Teda, nechcem ťa odplašiť, lebo fakt potrebujem nejakého nového spolubývajúceho, ale nevyzeráš, že by si nemala na niečo lepšie."

„Ach," mávla som rukou. „Nehľadám bývanie pre seba, ale svojho známeho. Potrebuje niečo lacnejšie, no ideálne s vlastnou izbou."

„Uhm, tu bude spokojný," povedal mi Theodor. Mávol na mňa rukou a otvoril prvé drevené dvere. „Spoločná kuchyňa, spoločný záchod. Ale sú tu dve izby, ktoré sú samostatné. Jedna je moja, druhá je teraz voľná. Nájom nie je drahý, ale je tu málo svetla."

Zariadenie vyzeralo byť udržiavané na to, že tu býval momentálne tento chalan. Bolo iba staromódne.

„Vždy sa tu bývalo?" opýtala som sa so záujmom.

„Z toho čo som počul, bol toto kedysi sklad, ktorý patril k hotelu, čo je s ním spojený. Potom to prerobili na takúto malú ubytovaciu jednotku, no je tu cez deň iba veľmi málo denného svetla, nakoľko sme vo vnútrobloku."