Na hraně

17 - Už to začalo, v mojom vnútri (Časť 2.)

Vystrela som sa na stoličke a natiahla svoj boľavý chrbát. Prstom som potom klepla po tlačidle na počítači a zaznela sladká znelka na rozlúčku. Emma natiahla krk, aby na mňa mohla pozrieť spoza paravánu.

„Dnes už končíš? Tak to ti závidím," povedala.

„Nemala by si aj ty?" otočila som sa k nej. „Všetky tie nemožné veci, čo nám dal ešte Daniel, sme dnes dokončili."

„Hej, mám všetko hotové, ale Ben si chcel ešte so mnou pohovoriť o tej novej pozícii," odvetila Emma. „Chce, aby na pohovore dopadlo všetko na výbornú, takže si chcel so mnou prejsť nejaké pracovné veci. Ak to dostanem, bude to náročné."

„Neboj sa, dáš to," upokojovala som ju. „A keď príde na tvoje miesto niekto nový, pomôžem so zaúčaním."

Emma pokrútila hlavou, no na tvári jej žiaril úsmev. „Myslela som si, že budeš chcieť tú pozíciu."

„Prečo?"

„Nechcela si sa čo najrýchlejšie dostať hore, aby si mala vyšší plat a menej práce?"

Zasmiala som sa: „Obe vieme, že čím si vyššie, tým viac ti to za tie prachy nestojí."

Nechcela som jej to povedať, no pravdou bolo, že vďaka svojim rodičom by som celý svoj život nemusela ani len pohnúť prstom. Otcova zlatá kreditná karta sa o všetko vždy postarala. Chodila som do práce, aby som sa nenudila, nie preto, lebo som potrebovala prežiť v drahom New Yorku ako väčšina jeho obyvateľstva. Chcela som džob, kde si odrobím svoju pracovnú dobu, ukrojím trocha zo svojho dňa a potom si pôjdem svojou cestou. Otec by bol nesmierne rád, keby sa aj zo mňa stala nejaká manažérka, nebodaj ešte aj direktorka. No stresovať sa v nejakej firme, ktorá mi ani len nepatrí, len preto, aby som mala vyšší plat? Tak to z mojej strany nehrozilo. Navyše, počas uplynulých týždňov som si začínala uvedomovať, že ma táto práca absolútne nebaví. Dôvody na zostávanie sa mi postupne míňali.

Mobil na mojom stole zapípal. Zazrela som správu od Jamesa. Schmatla som pracovný laptop a napchala ho do stola. Nechystala som sa svoj víkend stráviť pracovne. Do normálneho života sa vrátim až po víkende. Pri myšlienke na môj zaužívaný stereotyp mi žalúdok oťažel.

„Tak ja teda idem," povedala som Emme. „Nebuď dlho. A niekedy si budeme musieť spolu vyraziť."

„To určite!" zazubila sa na mňa. „Po tvojom dnešnom víkende budeme musieť dačo spáchať, inak sa asi zbláznim od zvedavosti!"

Vrazila som jej do pleca a so želaním pekného víkendu som vypochodovala z práce. Vďaka chýbajúcemu Danielovi som mala omnoho lepšiu náladu, než počas uplynulých dní. Cítila som, ako mi za chrbtom stojí únava, ale na tom teraz nezáležalo.

Zviezla som sa výťahom do podzemného parkoviska a kráčala pomedzi autá, až kým som nezazrela to Jamesove. Sedel za volantom s mobilom v ruke, no len čo ma zazrel, odložil ho. Vyskočil z auta, aby mi mohol otvoriť dvere.

„Nemusel si sa obťažovať," usmiala som sa na neho a dala mu bozk na líce.

„Robím to rád," povedal.

„Ďakujem," sklopila som pohľad a sadla si do auta.

Zatvoril za mnou dvere. Kým štartoval, po očku som skontrolovala jeho navigáciu, aby som videla, kam to vlastne ideme. Meno hotela mi bolo akési známe.

„Nie je to náhodou to miesto, ktoré len horko-ťažko zarezervovať?" opýtala som sa.

„Vraj sú najlepší," mykol plecom James, akoby ho to ani nezaujímalo. „Aspoň ženy, ktoré tam boli, si to na večierkoch vždy pochvaľujú. Niektoré izby majú dokonca súkromné bazény, alebo tobogany."