Na hraně

24 - Budem sa s tebou hrať ako chcem (Časť 2.)

Sedela som v luxusnej japonskej reštaurácii, ktorá mala úplne iný koncept, než štandardné komerčné podniky. Namiesto jednej priestornej miestnosti s množstvom stolom mala reštaurácia množstvo menších izieb, v ktorých sa hostia mohli stretnúť osamote, bez dotieravých pohľadov ostatných hostí.

Tento podnik bol známy tým, že sa tu stretávali rôzni obchodní partneri, ktorí chceli prebrať dôležité biznis témy, ale i rôzni politici. Sem-tam sa dokonca vyskytla klebeta o tom, že mnohí ľudia na tomto mieste riešili i rôzne špinavé dohody, práve kvôli diskrétnosti, ktorú im tento podnik poskytoval.

Sedela som v tureckom sede na čalúnenej stoličke s operadlom, ale bez nôh. Dotýkala sa priamo tradičnej japonskej podlahy tvorenej tatami podložkami. Okná, ktoré tvorili celú jednu stenu miestnosti, smerovali do zen záhrady pokrytej pieskom, na ktorej boli rozostavané rôzne balvany. V diaľke sa črtala poohýbaná borovica.

Obrátila som tvár naspäť pred seba. Predo mnou stál dlhý nízky stôl, v ktorého strede na tácke stála sójová omáčka, ale i keramická fľaška plná vychladeného saké s dvoma kalíškami. Pri každom sedadle bol nachystaný pár drevených paličiek opretý v drevenom vyrezávanom stojane.

Vzdychla som si a natiahla ruku. Chvíľu som zaváhala nad saké, ale napokon som siahla doprava po sklenenom džbáne plnom vody. Naliala som si z nej do vysokého pohára a napila sa. Postavila som prázdny pohár naspäť na stôl a potom sa oprela v sedadle. Oči mi zalietli naspäť k záhrade, ktorá vyžarovala akýsi zvláštny pokoj.

O okamih neskôr servírka zaklopala na dvere a potom ich posunutím otvorila dokorán. Vpustila dovnútra Ryana, ktorý sa musel vyzuť a nechať svoje topánky vonku, na schodíku pred dverami do tejto miestnosti. Zmätený prechádzal bosý po slamou pokrytej podlahe, až kým nezastal oproti mne na opačnej strane stola. S rozpakmi si sadol na stoličku, ktorú v živote nevidel a dlho premýšľal nad tým, čo vlastne s nohami.

Počkala som, kým servírka za nami nezatvorí dvere. Jej doznievajúce kroky ma ubezpečili, že šla do kuchyne po sety sushi, ktoré som objednala dopredu.

„Prečo sme sa stretli tu?" opýtal sa ma Ryan, sotva sa posadil za stôl. „Čo je toto za miesto? Mám pocit, akoby som prešiel do iného sveta."

Pozrela som sa na neho. Jeho modrý pohľad zaletel k záhrade. Videla som, ako skúmavo sledoval jeden balvan za druhým, snažiac sa odhaliť ich zmysel.

„To nebudú slnečné hodiny, že?" spýtal sa.

Zasmiala som sa. „Nie, to nie. Je to záhrada."

„Záhrada z piesku a kameňa," povedal. „Chodievaš sem často."

„Chodieva sem skôr môj otec, keď majú s partnermi chuť na dobré sushi."

„Sushi," Ryan skrivil tvár. „Nemohla si vybrať niečo iné?"

„Je dobré, keď je kvalitné," ubezpečila som ho. „Nie je to ako to, ktoré si kupuješ v supermarkete, či v lacnom podniku."

Jeho nadvihnutá pera ma presvedčila o tom, že mi stále neverí.

Náš rozhovor prerušilo ďalšie zaklopanie na dvere. Zmĺkli sme. Dvere sa znova otvorili a dve mladé servírky teraz v rukách niesli dva obrovské drevené boxy sushi setov. Každý z nich postavili pred jedného z nás a potom s jemným úklonom hlavy odišli.

Obrátila som sa k Ryanovi. Hľadel na obsah čiernej lakovanej debničky a oči mu prechádzali z jednej sushi rolky na druhú. Každá jedna z nich bola úplne iná. Zelenina a mäso hýrili živými farbami. Guličky kaviáru sa leskli.

„Koľko stojí takéto sushi?" opýtal sa ma.

„To nie je podstatné," prerušila som ho. „Chcela som, aby si ho ochutnal."