5.

38 4 0
                                    

Himara:
Keď som ležala v posteli v hlave mi vírili myšlienky o Kakashim a o dnešnej skúške.
Sasukeho tvár pár centimetrov od mojej. Jeho ónyxové oči hlbšie než oceán. To ako na mňa spadol mi trochu zlepšilo deň.
Jemine! Stáva sa zo mňa jeho fanúšika. To nemôžem Sakure urobiť.
So Sakurou sme začali ako tak vychádzať, takže nechcem zraniť jej city.
Po chvíli som zaspala.
Zobudila som sa na to, že mi slnko svieti do očí. Pozrela som sa na hodiny, ktoré mi viseli na protiľahlej stene. To už je toľko?!
„Naruto vstávaj inak budeme meškať!" budila som Naruta.
„Dobre dobre už som hore," mumlal Naruto v polospánku.
„Máš 45 minút," povedala som a išla sa prezliecť.
Pozrela som do prasknutého zrkadla, ktoré bolo opreté o stenu.
Asi by som mala zmeniť imidž. Najlepšie by bolo niečo pohodlné. Niečo v čom sa ľahko pohybuje, a nebolo by na škodu, keby to bolo čierne.
Lenže všetko čo mám, nie je vhodné na misie.

„Himara!" skríkol Naruto a vletel mi do izby. V ruke držal balíček.
„Čo? Horí?" neviem prečo, ale neodmysliteľnou súčasťou mojej komunikácie je sarkazmus.
„Všetko najlepšie k narodeninám!" zaprial a usmial sa tak široko, že mu boli vidieť takmer všetky zuby.
„Ja som úplne zabudla," zasmiala som sa.
„Počúvaj Mara, ty si jediný človek, ktorého poznám, čo zabudol na svoje narodeniny," povedal a začal sa smiať.
Po chvíli prestal a dal mi ten balíček.
„Snáď sa ti to bude páčiť," povedal a odišiel.
„Ďakujem!"
Bola som zvedavá čo v tom je.
V balíčku boli čierne nohavice z kvalitného materiálu, tmavo sivé sieťové tričko s krátkym rukávom a tielko bez výstrihu.
Milujem ťa Naruto!
Nové oblečenie mi padlo ako uliate.
„Wooow vyzeráš úžasne!" zvolal Naruto, keď som vyšla z izby.
„Ďakujem."

Sasuke:
Keď som prišiel do budovy Hokage, kde sme sa mali stretnúť, tak už tam bola Sakura.
„Sasuke-kun!" skríkla a rozbehla sa ku mne.
„Ostatní tu ešte nie sú?" spýtal som sa a tým som jej znemožnil, aby ma objala.
„Nie," odpovedala zarazene.
Čakali sme len pár minút než dorazili Naruto s Himarou.
Keď som ju uvidel, akoby do mňa udrel blesk.
Mala na sebe jednoduché čierne oblečenie, ktoré krásne sadlo jej štíhlej postave a jej ostrihané, trochu strapaté vlasy k tomu dokonale ladili.
„Ahoj!" pozdravil Naruto Sakuru a mne venoval namosúrenú grimasu.
Sandaime nás zavolal do kanclu, aby nám vysvetlil misiu.
Kakashi-sensei prišiel až, keď Tretí skončil s prednáškou o misii.
„Ja takú ľahkú misiu nechcem!" protestoval Naruto.
Máme ísť pomáhať na nejakú farmu.
„Henge!" skríkol Naruto a premenil sa na blondínku v oranžových plavkách.
Tretiemu začala tiecť krv z nosa.
Než Naruto stihol niečo povedať Himara mu uštedrila buchnutie do chrbta.
„Vieš, že tú techniku z duše nenávidím!" zavrčala a zmenila si farbu oka.
Naruto nasucho preglgol a Sakura od Himari odstúpila o tri kroky.
Musím sa jej spýtať, ako to robí. Hodilo by sa to na odstrašenie fanúšičiek.
„Hokage-sama chcete nám k tej misii ešte niečo povedať?" spýtal sa Kakashi-sensei, ktorý sa nenápadne presunul na opačnú stranu miestnosti. Ďalej od Himari.
„Nie. To je všetko," povedal Hokage, ktorý si utieral nos.
„Ideme," zavelil Kakashi-sensei a išlo sa. Cesta sa samozrejme nemohla zaobísť bez hádok medzi Narutom a Sakurou. Keď sme tam prišli, privítal nás tam starší manželský pár, ktorý nám ponúkol občerstvenie, ktoré Naruto prijal samozrejme s krikom.
Do večera sme mali všetko hotové. Tešil som sa domov.
Uvidel som poštového sokola, ktorý priletel ku Kakashimu-sensei.
Kakashi prevzal správu.
„Prepáčte, ale naspäť musíte ísť sami. Sandaime potrebuje s niečím pomôcť," oznámil Kakashi-sensei a už ho nebolo.
„Pamätá si niekto cestu?" spýtal sa Naruto a vystrúhal ten zubatý úsmev.
„Ty máš pamäť rozsahu čajovej lyžičky!" vyštekla Sakura podráždene.
Himara sa pozrela na oblohu takú sivú ako jej vlasy. Zafúkal vietor a začal sa s nimi hrať.
Sasuke preber sa!
„Vyzerá to tak, že sa blíži búrka, čo je dosť nepríjemné, lebo sme sem išli po holej rovine. Máte plášte do dažďa?" spýtala sa.
Naruto a ja sme prikývli, ale Sakura pokrútila hlavou.
„Nevadí, vezmi si môj," usmiala sa sa na ňu a podala jej svoj plášť.
„Ale..." váhala Sakura.
„Trvám na tom," v Himarinom tóne znela vážnosť.
„Ďakujem," Sakura si vzala plášť a usmiala sa.
Po pol hodine začalo kropiť a potom sa spustil taký lejak, že sa nedalo ísť ďalej.
„Kúsok odtiaľto je skalný prístrešok. Môžme sa tam schovať," navrhol Naruto práve včas.
Po chvíli sme došli k tomu prístrešku. Síce sme mali tie plášte, ale aj tak sme boli mokrí. Ale Himara bola úplne premočená. Až ma striaslo.
„Škoda, že nemôžme zapáliť oheň," vzdychla Sakura.
„Dúfam, že čoskoro prestane pršať," Himara to veľmi dobre skrývala, ale bolo počuť, že jej drkocú zuby. Lenže ani po 2 hodinách neprestalo pršať a Himara sa začala triasť.
„Himara, ty úplne horíš!" zvolala Sakura, keď jej priložila ruku na čelo, „musíme sa vrátiť do Konohy."
„Nemôžme ju len tak hodinu niesť počas búrky," skonštatoval Naruto.
„Vy dvaja choďte pre Kakashiho-sensei a ja tu s ňou zostanem," navrhol som. Väčšiu blbosť som povedať nemohol.
„Dobrý nápad!" povedal Naruto.
„A prečo s ňou nemôže ostať Naruto?" spýtala sa Sakura podráždene.
„Lebo keby tu prišli nejakí banditi, budem ju vedieť ochrániť," vysvetlil som jej.
„Poď už Sakura-chan inak dostane zápal pľúc!" súril ju Naruto.
„Fajn," ofučala sa a vyrazili.
Podišiel som k Himare a všimol si, že zaspáva, ale stále sa triasla.
Asi som sa zbláznil.
Pritisol som si ju k sebe a prehodil cez nás plášť. Srdce mi bilo ako divé až som sa bál, že to bude cítiť. Zrejme sa trochu zahriala, lebo sa prestala triasť a s hlavou položenou na mojom pleci zaspala. Cítil som vôňu jej vlasov, dotyk jej hebkej pokožky a jej teplý dych.
Teraz mám príležitosť zistiť čo má pod tou maskou. Už som ju chcel stiahnuť z tváre, ale uvedomil som si, že ak sa bude chcieť ukázať, tak vtedy, keď bude pripravená. Usmial som sa a užíval si túto chvíľu. Ani neviem, kedy som zaspal. Snívalo sa mi o nej.

Kakashi:
„Vy ste ich tam nechali samých v búrke?!" hneval som sa ako ešte nikdy. No dobre teraz už panikárim.
„Zaveďte ma tam," prikázal som.

.  
Bežali sme po lúke skoro dve hodiny a stále sme nezastavovali.
Dúfam, že sú v poriadku.
„Sme tu!" oznámila Sakura a ukazovala na kopec z ktorého trčali skaly, a tak vytvárali prístrešok.
Keď sme tam prišli, tak Sakura očervenela od zlosti. No vidieť Sasukeho a Himaru ako sa k sebe túlia je zaujímavé.
Prebudili sa vo mne pocity žiarlivého otca, ale ovládol som sa. Podišiel som ku spiacej dvojici a jemne potriasol chlapcovým ramenom.
Sasuke neochotne otvoril oči.
„Ďakujem Sasuke," povedal som.
Sasuke niečo mumlal a postavil sa. 
Je roztomilá keď spí. Opatrne som svoju dcéru zdvihol a rozbehol sa smerom ku Listovej. Uchiha počas cesty asi päťkrát zakopol.
Síce si môj žiak, ale ak sa budeš motať okolo mojej dcéry.....

Ahojte ľudia, tu máte ďalšiu kapitolu. Dúfam, že sa vám páčila.
Budem rada za vote a komentár.
Teším sa na vás nabudúce.

Hidden feelingsWhere stories live. Discover now