Himara:
„Dievča bláznivé! To, čo ťa napadlo ísť za Orochimarom? Pozri, ako si dopadla. Teraz musím strácať čas prišívaním tvojej ruky. Čas znamená peniaze."
Sedela som na ošetrovni, kde mi soptiaci Kakuzu prišíval ruku. Na jeho hundranie som len prevrátila očami a snažila sa nesyknúť od bolesti. Zaujímavé, že Kakuzu dokáže pomocou toho vlákna prišiť odseknuté časti tela a tie môžem znovu použiť. Kakuzu po chvíli skončil. Skúsila som do tých vlákien nechať, prúdiť moju chakru. Išlo to. Po tom boji bola moja chakra trochu rozburená takže časť chakry mi vystúpila až do hlavy.
„Teraz, keď si člen Akatsuki v Konohe ťa vyhlásia za nukenina a na tvoju hlavu bude vypísaná odmena minimálne 25 miliónov ryou. Možno aj viac, lebo Ankarský kekkei genkai a sharingan v jednej osobe je celkom unikát. Takže dievčatko ak ma nahneváš pôjdem s tebou na čierny trh." povedal s úškrnom.
„Neštvi ma starec! Ak by si to skúsil, tak na tom čiernom trhu skončíš ty a tvoju hlavu im tam donesiem v balíčku."
Kakuzom trhlo.
„Ty vieš čítať myšlienky?"
Preglgol nasucho.
Vtedy mi to doplo. Ak nahromadím chakru v hlave, ak bude v správnej forme, budem môcť telepaticky rozprávať s ostatnými. To isté sa stalo pri chuninských skúškach. Chakra sa mi dostala do hlavy a tým som sa spojila so Sakurou. Teraz som sa spojila s Kakuzom a on mi tú vetu adresoval, ale povedal ju len v hlave.
Potešená som sa vrátila do reality.
„Nie neviem čítať myšlienky, len som odhadla, čo si myslíš."
Kakuzovi sa zjavne uľavilo. Niečo vybral z vrecka a hodil mi to. Bol to tmavomodrý lak na nechty.
Na, čo mi to je? Ja si nelakujem nechty.
„Ehm....ďakujem?"
Kakuzu sa na mňa pobavene pozrel.
„To ti posiela Konan. Možno si si to nevšimla, ale každý z nás má nalakované nechty. Neviem, kto to vymyslel, ale mám chuť ho prizabiť."
V duchu som sa usmiala. Vtedy som si uvedomila, že som voľná. Konečne sa nemusím obávať, že ma Kabuto pritlačí o stenu a začne ma obsypávať nechcenými bozkami. Nemusím sa psychicky pripravovať na ďalší tréning s jedmi alebo posúvanie prahu bolesti. Môj prah bolesti bol už tak posunutý, že som už bolesť takmer nevnímala. Teraz sa musím mať na pozore, len pred nukeninmi a Hidanom, ale môžem mu odseknúť hlavu a bude v pohode. Vôbec som si neuvedomila, že sa usmievam. Kakuzu si to všimol.
„Nad čím sa usmievaš?"
„Nad Hidanovým utrpením."
Zasmial sa.
„Budeme si rozumieť," potom však rýchlo zvážnel, „Ale ak ma nahneváš, nebudem váhať ťa zabiť."
Heh, to som zvedavá.
Dvere sa rozleteli a v nich stál zadýchaný Itachi. Pohľad mu pristál na mojej prišitej ruke.
„Nenávidím Deidara a jeho úbohé reflexi!"
Bolo vidieť, že bol vytočený. Mala som, čo robiť, aby som sa nezasmiala.
„Idem dokončiť nejaké dokumenty," hmkol staroch a odišiel.
Itachi za ním neveriacky pozeral.
„Jasné, ide stierať losy."
Odišiel. Vtedy na mňa padla únava. Pozrela som na hodiny na protiľahlej stene. Pol ôsmej. Obvykle chodievam spať o tretej ráno. Bola som tak naučená od Orochimara. Zvyk je železná košeľa. Postavila som sa z lehátka. Trochu sa mi zatočila hlava. Oprela som sa o stenu a upokojila sa. Keď sa mi svet prestal točiť, vyšla som z ošetrovne a zamierila do kuchyne si dať niečo na večeru. Keď som zišla po schodoch do kuchyne pohľad mi zastrela hriva blonďavých vlasov.
„Himi-chan, mrzí ma tvoja ruka."
Deidara ma stískal až som si myslela, že ma rozpučí.
„Deidara, pusti ma," lapala som po dychu.
Videla som ako Konan vstala od stola, chytila Deidara okolo pása a odtiahla ho odo mňa. Vďačne som na ňu pozrela a šúchala si pravé rameno.
„Po prvé nehovor mi Himi-chan a po druhé nechaj to tak. Ja som nebola dosť rýchla."
Deidara otvoril ústa, že niečo namietne, ale položila som mu prst na pery.
„Do pekla, škoda, že tam nie som ja," ozval sa Hidan.
Pozrela som na neho cez Deidarove rameno. Prestal sa usmievať.
„Ó, aby som nezabudla, Pain mi povedal, aby som ti toto dala," Konan zobrala niečo zo skrine. Vyzeralo to ako čierna látka. Podala mi to. Bol to akatsuki plášť a biely prsteň, na ktorom bol znak 死, čo znamená smrť.
„Ďakujem."
„Vitaj v Akatsuki."
Potiahla ma za ruku a posadila ma na stoličku vedľa Kisameho. Deidara si sadol na opačný koniec stola. Zamračila som sa. Vždy si sadá vedľa mňa.
„Niečo ešte ostalo z večere. Ohrejem ti to."
Povedala fialovovlasá a odišla do kuchyne.
„Ďakujem, Konan!"
Kisame sa mierne pomrvil.
„Môžeš si presadnúť ak chceš."
Hodila som na neho nechápavý pohľad.
„Prečo? Nechceš, aby som tu sedela?"
Kisame pokrútil hlavou.
„Mne to nevadí, ale nezdá sa ti odporné sedieť sedieť vedľa mňa?"
„Nie."
V Kisameho očiach sa zračilo prekvapenie.
„Ostatní so mnou nechcú, sedieť, lebo...."
Ukázal na jeho žraločiu tvár.
„TO je nechutné," namietla som.
Spomenula som si, že sa so mnou decká v Konohe nechceli, baviť len pre to, že som sa bavila s Narutom.
Kisame sa usmial.
„Okrem Itachiho-san si jediná, ktorá so mnou nemá problém."
Venovala som mu krátky úsmev.
Chvíľu sme boli ticho. Konan mi priniesla misku s rámenom a paličky. Nevyzeral zle.
„Itadakimasu!"
Ochutnala som. Nudle boli rozvarené a celkovo polievka pôsobila, akoby bola riedená vodou. Ale na Konanine pomery to bolo fajn. Zjedla som asi tretinu a odložila paličky.
„Aby si sa neprejedla," uškrnul sa Kisame.
„Som zvyknutá na takéto množstvo."
„A potom si len kosť a koža. Keby tu bol Sasori, tak by z teba dostal infarkt. Ako chceš byť silná, keď nebudeš mať energiu?"
Nepáčilo sa mi, že so mnou rozprával ako s deckom, ale mal pravdu. S povzdychom som vzala paličky do ruky a horko-ťažko dojedla polievku. Mala som pocit, že prasknem.
„Bolelo?"
Vrhla som na neho nahnevaný pohľad. Do kuchyne vbehol Sasori.
„Ty si mala už dávno spať!"
Prevrátila som očami.
„Sasori, nemám desať rokov."
Lenže Sasori nechcel o tom ani len počuť a hnal ma do kúpeľne. Urobila som si hygienu a zahnal ma do izby.
Namosúrene som si sadla na posteľ. V rohu sa váľala nedočítaná Icha-icha. Vzala som ju a pokračovala v čítaní. Myslela som, že mi to vypáli oči. Perverznejšiu knižku som ešte nečítala. Nechápem, ako to Kakashi môže čítať. Pichlo ma pri srdci.
Čo asi teraz robia? Hnevajú sa na mňa?
Zahnala som všetky myšlienky týkajúce sa Konohy. Myseľ sa mi však presunula na Sasukeho. Teraz, keď som odišla od Orochimara, už ho nikdy neuvidím. Stane sa Orochimarovým telom. Spomenula som si na naše posledné stretnutie. Na jeho pevné, ale nežné ruky, ktoré mi prechádzali po pokožke, na jeho ónyxové oči, v ktorých sa vždy topím, ale to všetko sa stratí. Mala som pocit, akoby mi do srdca niekto zabodol nôž. Aj tak by som u neho nemala šancu. Nie je ten typ, ktorý by z niekým randil a už vôbec nie so ženou, pri ktorej nemá pocit, že ju má chrániť. Zhlboka som sa nadýchla. Mala by som na neho zabudnúť a sústrediť sa na misiu. Vstala som z postele, obliekla si pyžamo a potrhané oblečenie postriekané krvou som hodila do koša. Niekedy by som mala ísť na nákup. Všimla som si, že sa mi šampón a kondicionér rýchlo míňajú. Viem, že Deidara ho používa, ale podľa rýchlosti spotreby ho určite používa minimálne ešte jeden človek. No nič. Zajtra pôjdem s Itachim na nákup. Spratala som knihy a išla si ľahnúť. Ale, keď som sa zvalila na posteľ, niekto mi zaklopal na dvere. Kto zas otravuje?
Mrzuto som vstala a išla otvoriť. Vo dverách stál práve ten koho som chcela najmenej vidieť. Hidan. Sivovlasý bol oblečený v čiernej košeli, ktorá bola do polovice rozopnutá, potom mal na sebe čierne nohavice a v ruke držal krvavo červenú ružu. Trochu som očervenela a snažila sa nepozerať na jeho vypracovaný hrudník. Podal mi ružu. Prijala som ju.
„Ďakujem, ale ja veľmi červené kvety nemusím. Preferujem biele."
Dala som ružu do vázy a otočila sa späť na neho.
„Čo tu vlastne chceš?"
Hidan nadvihol obočie.
„Nečum tak na mňa."
Usmial sa.
„Nemyslíš, že takto sa vzťahy nerobia?"
Uvedomila som si, že má vlastne pravdu. Vzdychla som si.
„Prepáč. Čo ťa ku mne privádza?"
Usmial sa ešte širšie.
„No vidíš, že vieš byť aj mil....."
Umlčal ho môj pohľad. Odkašľal si.
„Chcel som sa ti ospravedlniť za to predtým. Vieš, ja neviem odolať, keď vidím dobre vyvinutý dekolt."
Oči mu na milisekundu pristáli na mojom hrudníku. Prverzák.
„Vieš, že takto si dievča nenájdeš?"
Výraz sa mu zmenil na nahnevaný.
„Počúvaj ty ******, mohla by si byť trochu vďačnejšia do ****** a ja tu ako nejaký ****** sa ti snažím normálne ospravedlniť."
Zostala som nad jeho výstupom zaskončená. Však je so Skrytej Trávnatej. Čo som čakala?
„Odpúšťam ti."
Hidanovi sa v očiach mihlo prekvapenie.
„Čakal som, že mi odtrhneš hlavu."
Pobevene som si premerala jeho oblečenie.
„Ak si čakal, že ti odtrhnem hlavu, tak prečo si sa obliekol ako nejaký týpek z telenovely?"
Zvodne sa usmial.
„Myslel som si, že ťa týmto presvedčím, aby si to neurobila."
Očervenela som trochu viac. Niečo ma na tomto mužovi s fialovými očami priťahovalo. Nie! Je to predsa nepriateľ Konohy. V duchu som potriasla hlavou. Položila som mu ruku na obnaženú hruď. Cítila som ako mu srdce bilo ako splašené a hruď sa mu prudko dvíhala. Líca mu očerveneli a v očiach mal rozpaky. Mierne som ho potisla von z izby.
„Ďakujem za tú ružu."
„N-nie je za čo."
Zavrela som dvere. Priložila som na ne ucho. Ozvala sa spŕška nadávok. Usmiala som sa. Ešte si s nimi veľa užijem. Zívla som. Pretrela som si oči a išla si dopriať osviežujúci spánok.
Ps: Ďakujem za 300 pozretí. <3
