Sasuke si priblížil tvár až nás od seba delilo len pár milimetrov. Cítila som jeho dych na mojich perách a moje vnútro kričalo od túžby spojiť moje pery s tými jeho. Sasuke zavrel oči, pustil mi ruky a tie svoje presunul do mojich vlasov. Palcami ma hladkal po tvári a ešte viac sa priblížil.....
Telo mi brnelo od vzrušenia a adrenalín stúpal. Chcela som sa mu oddať vo vášnivom bozku. Pred očami sa mi však zjavil Hidan. Moje srdce sa rozdelilo na dve polovice. Chcela som pobozkať Sasukeho, ale začala som sa obávať toho, že, keď sa Sasuke stane Orochimarovým telom psychicky by som sa zrútila. Nie, že by som z toho už teraz nebola na nervy, ale bozk vytvára silné puto. Nesmiem to dopustiť. Naše pery oddelil môj prst. Sasuke otvoril oči. Mal v nich otázku.
„Prepáč Sasuke. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi po tom bozku túžim, ale nechcem si s tebou nič začať, keď už ma navždy opustíš."
Zahryzla som si do pery, aby som nezačala vzlykať.
Sasukeho výraz sa z prekvapeného zmenil na sklamaný. Chcela by som mu vykričať, ako po tom bozku túžim, ako ho chcem objímať, ako ho chcem navždy držať, ale nemohla som. Tento Sasuke predo mnou o niekoľko mesiacov zomrie a nahradí ho ten had. Z tej predstavy mi prišlo zle od žalúdka.
Sasuke si pomaly vzdychol.
„Rozumiem."
Otočil sa na odchod.
„Počkaj!"
Obrátil sa ku mne. Podišla som ku nemu, pevne ho chytila za plecia a zatlačila som, aby sa sklonil nech si vidíme do očí. Venovala som mu malý bozk na čelo.
„Zbohom Sasuke."
Oči ma začali štípať, ale zadržala som slzy, ktoré by sa mi už už rozliali po tvári.
Uchiha sa narovnal a ľavú ruku mi položil na líce. Líca sa mi začali rozpaľovať a srdce mi začalo divoko biť.
„Ešte o mne budeš počuť."
Dal mi pusu do vlasov, venoval mi posledný pohľad a zmizol. Začal pofukovať jemný vetrík a začal sa mi hrať s vlasmi. Stála som tam dokiaľ Sasukeho chakra kompletne nezmizla. Pretrela som si unavené oči a s posledným "zbohom" sa vydala späť na mólo. Nechcelo sa mi vrátiť do úkrytu za ostatnými. Chcela som byť sama a nechať moje myšlienky a emócie trochu vychladnúť. Momentálne som chcela plakať, vrieskať a potom skočiť do toho jazera, ale tá časť zdravého rozumu mi to jasne zakázala.
Prečo som ho pustila?! Mala som ho presvedčiť, aby sa nevrátil. Som hlúpa.
Schovala som si tvár do dlaní a triedila si myšlienky. Neviem ako dlho som tam sedela, lebo slnko opísalo oblúk a zastalo priamo nado mnou. Vyzliekla som si akatsuki plášť a zostala na móle sedieť v čiernom oversize tričku a legínach rovnakej farby. Snažila som sa nosiť veci, ktoré boli väčšie čísla, aby mi nevynikali ženské krivky. Ale aj cez široké tričká mi vynikali. Nenávidím, keď Hidan na mňa pozerá. Teda nie na mňa, na môj hrudník. Konečne som zdvihla pohľad. Voda jazera bola pokojná len sem-tam nad hladinu vyskočila ryba.
„Himaraaaa!"
Otočila som sa. Smerom ku mne sa rútil Deidara. Pribehol až ku mne, hodil sa mi okolo krku až sme spadli do jazera.
Chcela som skočiť do jazera, ale nie takto!
Vyplávala som nad hladinu, vypľúvajúc vodu a Deidarove vlasy.
„Tak ti fakt hrabe?!"
Deidara sa len zasmial a vyliezol na mólo. Podal mi ruku a vytiahol ma. Uštedrila som mu úder do ruky.
„To bolo super!" zvolal blondiak nadšene. Nadvihla som obočie. Deidara vyprskol od smiechu. Aj mne ušiel úsmev. Smial sa asi päť minút než mu došiel dych.
„Prepáč za to pred tým," utrel si tvár mokrým rukávom.
„V pohode."
Dei sa široko usmial a vzal si moje vlasy a začal sa s nimi hrať. Síce to bolo otravné, ale chýbalo mi to.
„Vitaj späť oni-chan."
Deidara sa na mňa vážne pozrel.
„Čo sa stalo?"
„Prečo sa pýtaš?"
Blondiak si sadol do tureckého sedu a prepaľoval ma modrými očami.
„Vždy, keď ukážeš aspoň štipku emócií, tak sa buď niečo deje alebo máš svoje dni."
„Radšej sklapni. Nič mi nie je."
Blondiak privrel oči, ale už nič nepovedal.
Chvíľu sme len pozerali na jazero a sušili sa. Po chvíli sa na mňa Deidara otočil.
„Nechcela by si niekedy vidieť našu dedinu?"
„Vašu dedinu?"
„Je to dedina, kde nás nepoznajú, ako
Akatsuki."
