Leteli sme na ílovom orlovi, lebo nikomu sa nechcelo plytvať chakrou. Celé Akatsuki sme išli do tej dediny, kde nás vraj nepoznajú, ako kriminálnikov. Deidara mi povedal, že o tej dedine vedia len zločinci. Je skrytá vysoko v horách a je úplne dištancovaná od okolitého sveta. Zločinci si tam chodia užiť normálny život. Počet zločinov je veľmi nízky. Nachádzajú sa tam horúce pramene, herne, nákupné centrum, samozrejme bary a veľa ďalšieho. Bola som zvedavá. Leteli sme asi tri hodiny na západ. Pain povedal, že tam strávime tri dni, a potom sa vrátime. Konan švitorila len o tom, že aké si kúpi šaty, Kakuzu o hazarde(dosť často vyhráva vďaka podvodom) a Deidara konečne môže ísť do baru sa ožrať, lebo nedávno dovŕšil plnoletosť. Bol z toho nadšený. A ja som tu jediný kido. No čo už. Orol začal pomaly klesať. Leteli sme nad horami, medzi ktorými sa nachádzal obrovský kráter zarastený lesom a trávou a uprostred neho sa rozprestierala spomínaná dedina. Celú cestu som premýšľala o tom stretnutí so Sasukem. Stále som si prehrávala ten moment, kedy sa jeho nebesky krásna tvár pomaly približovala ku mojej. Pri spomienke na jeho bledo ružové pery sa mi srdce divo rozbúšilo. Ale niečo mi tam nesedelo. Orochimaru by nenechal svoju milovanú schránku osamote. Musel tam niekto s ním byť. Žeby Kabuto? Nie, Kabuta by neposlal, lebo bez neho sa Orochimaru ani nepohne. Testovacie subjekty by s ním neposlal, ostatným jeho podriadeným by nedal na krk niečo tak dôležité. Takže zostávala jedine Nozomi. Musela to byť ona. Je Orochimarova dcéra, takže jej logicky najviac dôveruje. Chcela by som sa s ňou spojiť, ale teraz to úplne nepôjde, lebo do mňa hučí Deidara. Orol pomaly klesal až pristál uprostred malého námestia pred malou fontánou. Deidara odpratal orla. Mestečko pôsobilo rozkošne. Nachádzalo sa tam dosť zelene, takže pôsobilo upokojujúco, bolo tam čisto, steny domov boli namaľované svetlými farbami a ľudia pôsobili nadšene. Na pouličnom osvetlení boli zavesené červené, žlté a oranžové ozdoby. Na stromoch boli zavesené aj malé svetielka a ľudia chodili po obchodoch kupovať oblečenie a iné veci.
„Čo sa tu deje?"
„Zajtra sa koná každoročný festival Jiyu," zodpovedal mi Pain na otázku.
„Jiyu? Jiyu znamená sloboda."
„Presne. Oslavujú, že sú oslobodení od okolného sveta. Vždy, keď tu prídeme a festival sa koná, tak sa zúčastníme. Aby som ti to vysvetlil my sme tu pre nich, ako to povedať......? Šľachtici. Veľmi si nás tu vážia a majú takú zaujímavosť, že majú rešpekt pred Ankarami."
„Vážne?"
Vodca prikývol. Konan ma chytila za ruku.
„Poď! Ideme si kúpiť nejaké šaty."
Moja nočná mora.....
„Nie, vďaka."
Konan sa na mňa vražedne pozrela a už ma ťahala do najbližšieho butiku.
Vyzeral dosť luxusne. Bol zladený do bielej a červenej. Rady plné šiat od výmyslu sveta si pýtali, aby sme ich kúpili. Hneď ku nám docupital nízky plešivejúci pán, ktorý vyzeral byť medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou. Na očiach mal okuliare s tlustými sklami a okolo zápästia mal ihelníček. Bol bacuľatejší a pod nosom mal husté biele fúzy.
Úctivo sa Konan uklonil a prehovoril piskľavým hlasom:
„Dobrý večer Konan-sama. Predpokladám, že ste si prišli kúpiť šaty na zajtrajší festival. Vidím, že ste si priviedli spoločnosť."
Jeho bledomodré oči prešli na mňa. Vyzerali byť prázdne a mútne, ale predsalen bystré.
„Áno, toto je Hatake Himara," predstavila ma Konan teraz chladným tónom, „Je u nás nová. Zároveň je to náš najmladšia kolegyňa. Viete, čo je zaujímavé? Jej matka bola Ankara."
Predavačovi takmer spadli okuliare z nosa a hodil sa ku mojim nohám.
„Ospravedlňujem sa Himara-sama ak som vás nejak urazil. Vitajte v našom malom mestečku. Ó, aká je to pocta, že ste zavítali práve do tohto podradného obchodíku."
Zaskočene som sa pozrela na Konan. Tá sa na mňa len pobavene pozrela.
Rýchlo som sa spamätala a pokynula mu, aby vstal.
„Vstaň obchodník. Ničím ste ma neurazil."
Nemotorne sa postavil a stále so sklonenou hlavou mi skúmal tvár.
„Ó, chladná ako zimná noc," zatônil.
„Máte pre nás nejaké pekné šaty?" spýtala sa Konan.
Predavač prešiel očami na ňu.
„Samozrejme. Včera nám došiel nový tovar. Poďte viac tu do svetla nech vám vezmem miery."
Zaviedol nás do zadnej časti obchodu, kde sa nachádzali prezliekacie kabínky. Ako sme prechádzali cez obchod, tak tam nebol ani jediný zákazník. Zrejme si takéto šaty mohli dovoliť len dobre finančne zabezpečení.
Pri kabínkach sa nachádzal malý stupienok.
„Ak dovolíte Konan-sama, rád by som zobral miery najprv Himare-sama."
„Samozrejme."
Krajčír ma postavil na ten stupienok. Začal sa okolo mňa prechádzať.
„Ak smiem byť, tak smelý, mohla by ste si dať dole ten plášť?"
Mlčky som mu vyhovela a zostala som tam stáť v čiernom telku bez výstrihu a čiernych kožených nohaviciach.
Predavač z vrecka vybral krajčírsky meter a zmeral mi šírku pása, hrudníka, bokov, ramien a moju výšku. Keď skončil, studenou zošúverenou rukou mi zdvihol tvár a prezeral si ma. Popri tom si niečo mrmlal.
„Nádherná bledá pleť, čierne oči a zamatové sivé vlasy.......hodili by sa vám tmavé farby. Áno áno. A ten štíhly pás sa dokonale hodí pre tmavé farby. Krásne jej vyniknú krivky."
„Mohli by ste jej na vyskúšanie doniesť najprv nejaké kimoná?" požiadala ho Konan.
„Skvelý nápad. Hneď sa vrátim," šuchtavo odišiel.
„Kimoná? Myslela som si, že vyberáme šaty."
„To áno, ale pri zahajovaciej ceremónii je tradícia si obliecť kimono a potom sa koná ples a naň si ženy oblečú šaty a muži košeľu," vysvetlila.
Zaujímavé.
O chvíľu sa predavač sa vrátil s náručou plnou všelijakých kimon tmavej farby. Položil ich na kreslo a dal mi to hneď na vrchu. Bolo tmavomodré so sivými výšivkami. Vošla som do kabínky, obliekla si ho a ukázala sa Konan. Tá prikývla a poslala ma si obliecť čierne s červenými prvkami. Obliekla som si aj to. Konan ma hneď poslala si vyskúšať ďalšie si slovami, že červená mi nepristane. Takto som ich vyskúšala ďalších päť než som našla to pravé. Bolo čierno biele s čiernymi kvetinovými výšivkami.
