Leteli sme nad hustým lesom na ílovom orlovi. Dosť nízko, aby sme videli či sa tam náhodou niekto nepohybuje, ale nie príliš nízko, aby nás nikto nezazrel. Dúfala som, že niekde uvidím známu oranžovú masku alebo známu Kabutovu postavu.
„Himara?" ozval sa Deidara po minútach ticha.
„Hm?"
„Čo ak skutočne natrafíme na Madara? Totiž, ty by si s ním dokázala bojovať, ale ja mu nesiaham ani po kotníky," povedal ticho.
„Deidara, teraz na toto nesmieš myslieť. Práve začala vojna. Tu rozhodne každá drobnosť. Pochybovať je to najhoršie, čo môžeš urobiť. Ak sa stretneme s Madarom, tak budeme bojovať so všetkým, čo máme," môj zrak sa od lesa presunul na neho, „Nemaj strach, ja ťa ochránim."
Deidara to zrejme veľmi neupokojilo, ale prikývol. Chcela som ho ešte povzbudiť, ale niečo zostrelilo orlovo krídlo a my sme sa začali rútiť k zemi. Rýchlo som schmatla Deidara a vyvolala krídla, takže sme mäkko pristáli.
Pred nami stáli dvaja ľudia. Jeden bol vysoký muž s čiernymi vlasmi a oči s farbou hlbokého oceánu. Druhá bola nižšia žena taktiež s čiernymi vlasmi, ale jej oči na rozdiel od mužových boli ľadovo modré. Bolo na nich niečo zvláštne. Ich oči. Ich oči boli celé, okrem dúhoviek, čierne ako smola. Najprv som si myslela, že to bol Ankarský kekkei genkai, ale uvedomila som si, že by mali len jedno oko čierne.
„Kto ste?" spýtala som sa.
„Moje meno je Ankara Itsuki. Je mojím potešením, aj keď v takých nepriaznivých podmienkach," predstavil sa muž s miernym úklonom. Srdce mi vynechalo úder. Ankara Itsuki? Nebol náhodou dávno mŕtvy? Rozprával pokojne a jeho postoj vyzeral, akoby z inej doby. Bolo viac než pravdepodobné, že to bol práve ten Itsuki.
„A ja volám Ankara Ryuko," predstavila sa žena. Mala som pocit, akoby do mňa udrel blesk. Bola to skutočne...moja matka?
„A-ale ako?" vyjachtala som.
Moja mama bola nádherná. Bola štíhla, mala jemné črty tváre a každý jej pohyb mal v sebe istú eleganciu. Musela som sa veľmi premáhať, aby som nezačala vzlykať. Tento moment bol pre mňa skutočne silný. Nikdy som si ani len nepredstavovala, že by som niekedy uvidela svoju matku.
„Himara?" oslovil ma Deidara a zrakom skákal zo mňa na dvoch Ankarovcov.
Moja mama naklonila hlavu a pozorne si ma obzerala až jej oči pristáli na jazve, ktorá mi prechádzala cez oko. Jej oči sa rozšírili a jej spodná pera sa zachvela. Po lícach jej stiekli slzy.
„Himara...moja dcéra," povedala moja mama ticho. Na Deidarovej a Itsukiho tvári bolo zjavné prekvapenie. Prvý prehovoril Itsuki:
„To je tvoje dieťa, Ryuko?"
Mama na to prikývla a hneď ma zovrela v pevnom objatí. Tiež som ju objala a nechala slzy, ktoré mi zapĺňali oči konečne stiecť po lícach.
„Si to skutočne ty! Ako si my vyrástla," vzlykala mama.
„Ani nevieš, ako veľmi ťa rada vidím," odvetila som a zaborila si tvár do jej ramena a snažila si tento moment, čo najlepšie zapamätať.
„Aká si nádherná. Ako sa má Kakashi?" spýtala sa ma.
„Má sa dobre. Ako je to možné, že si tu?" spýtala som sa tentoraz ja.
Matkina tvár zvážnela a trochu odo mňa odstúpila.
„Boli sme oživený. Nie len ja a Itsuki, ale veľa ďalších a všetci sú pripravený s vami bojovať," položila mi ruky na ramená a pevne mi ich stisla.
