Hidan: „Spusť ma dole ty zasraný skrčok!" vrieskal som. Lenže ten smrad ma ignoroval. Visel som obmotaný výbušnými lístkami nad dierou. Začínal som panikáriť.
„Zabijem ťa, rozsekám ťa na kusy a obetujem Jashinovi! Budeš ľutovať, že si prišiel do konfliktu so svedkom Jashinovým!"
Ten sopliak dal ruku, v ktorej držal strieborný zapaľovač, na stranu, akoby zapálil cigaretu nejakému človeku, ktorý stojí vedľa neho.
„Neignoruj ma ty zasran!"
Pomaly zodvihol oči.
„Kde je váš úkryt?" spýtal sa.
„Haha! Ty čakáš, že ti to poviem?" vysmial som sa mu.
„Tak aspoň, kde je Himara."
Telo mi polial studený pot. Čo s ňou teraz bude? Prisahal som, že ju nikdy neopustím.
„Odpovedz," naliehal.
„Nepoviem," zavrčal som.
Ten smrad len pokrčil plecami a hodil ten zapaľovač mojím smerom. Hneď ako sa ten plamienok dotkol výbušných lístkov, tak sa mi celý život mihol pred očami. Od okamihu, kedy som dostal svoju kosu, cez môj vstup do Akatsuki až po prvý bozk s Himarou. Keď sa moje telo začalo trhať, tak som vykríkol od bolesti, ale aj od pocitu, že už ju nikdy neuvidím. Ona bola moja hviezda, moje jediné svetlo. Bál som sa, že jej svetlo už úplne zhasne. Keď moje telo začali zasypávať kamene, tak som do môjho Jashin prívesku začal púšťať chakru a potom som ten prívesok odoslal do nášho úkrytu. Okrem toho, že ma Himara naučila privolávať veci, tak sme spolu vytvorili aj posielanie.
Zo straty krvi som začal strácať vedomie.
Zbohom Himara. Milujem ťa.
