„Deidara je mŕtvy," odvetil.
Srdce mi zastavilo.
„Si si istý?" spýtala sa Konan.
„Videl som, ako sa odpálil," odpovedal tenkým hlasom.
Ešte nie je všetko stratené.
Vstala som od stola a obliekla si akatsuki plášť.
„Kam ideš?" spýtala sa Konan zaskočene.
„Kde sa to stalo?" spýtala som sa Zetsua.
„Tri dni odtiaľto na západ," odpovedal.
„Idem tam. Konan, keď sa Pain vráti, tak mu povedz kam som šla," vysypala som.
„Prečo tam vlastne ideš? Deidara je určite na kusy a...."
Zvyšok som nepočula, lebo som vybehla s úkrytu, vyvolala krídla a zamierila na miesto, o ktorom mi povedal Zetsu. Letela som šialenou rýchlosťou. Párkrát som mala pocit, že ma to roztrhá. Vietor mi pískal okolo uší a kvôli chladnému vzduchu mi omŕzala tvár, ale bolo mi to jedno. Chcela som sa, čo najskôr dostať k Deidarovi. Nikdy som nebola optimistický človek, ale dúfala som, že to prežil. Neviem či moja technika zabrala, ale ak áno, tak keď prežijeme tento čas a vrátim sa do Konohy, tak budem Narutovi do smrti platiť rámen.
Nevedela som ako dlho som tak letela, ale spoza vrchov pomaly vychádzalo slnko. Keď opísalo oblúk a svietilo na mňa kolmo, tak sa predo mnou otvoril obrovský kráter. Bol to hrozný pohľad. Ani len zničené stromy, všetko bolo preč. Vo vzduchu sa znášal zápach prachu a ílu.
Nikto by takýto výbuch nemohol prežiť.
Čím som letela ďalej tým viac bol ten kráter hlboký. Nakoniec som doletela do úplného stredu. Bol tam. Ostro som sa spustila dole. Cítila som ako mi vyhŕkli slzy, ale tie som nechávala za sebou. Tvrdo som pristála a rozbehla sa za ním. Kľakla som si k nemu a zodvihla mu hlavu. Dýchal. Spolu s výdychom sa z môjho hrdla vydral vzlyk. Objímala som ho až som sa musela krotiť, aby som ho nerozpučila. Slzy mi padali na jeho tvár a nechávali v prachu, ktorý mu pokrýval líca, cestičky. Myslela som, že ešte nikdy som nebola, tak šťastná. Moje srdce skákalo ako šialené. Keď som sa trochu upokojila, tak som z ílu vytvorila orla, vyložila Deidara na neho, nastúpila som aj ja a vzlietli sme. Oprela som Deidarov chrbát o môj hrudník a hlavu som mu položila na svoje rameno. Snažila som sa ísť, čo najrýchlejšie, ale bála som sa, že by Deidara mohol spadnúť. Pravidelne som mu kontrolovala tep aj dýchanie. Urobila som aj pár zástaviek, aby som mu dala napiť vody. Počas cestovania dostal Deidara horúčku a začal blúzniť. Bolelo ma ho takto vidieť, ale nemohla som nič robiť. Obliekla som ho do môjho plášťa a snažila sa ho udržiavať v teple tým, že som pomocou svojho kekkei gengaia zvýšila teplotu svojho tela. O dva dni sme konečne dorazili do úkrytu. Orla som nechala zmiznúť a Deidara som odniesla do jeho izby. Stále mal teplotu. Išla som do svojej izby a vzala moju perinu, ktorú som dala na Deidarovu. Potom som chcela ísť do kuchyne uvariť čaj a nejakú polievku, ale do cesty sa mi postavil Pain.
„Vieš, čo ti chcem povedať," precedil cez stisnuté zuby.
„Teraz nie Pain. Musím sa postarať o Deidara," odvrkla som.
Painova mimika sa trochu uvoľnila.
„On žije?"
„Dlho nebude, keď mi budeš stáť v ceste," vrčala som.
Pain ustúpil a nechal ma prejsť. Nechala som zovrieť vodu a uvarila bylinkový čaj. Časť z nej som naliala do lavóra a uvarila zeleninovú polievku.
Keď som mala všetko, čo som potrebovala, tak som sa vrátila k Deidarovi. Najprv som ho trochu očistila od prachu a potom som sa ho snažila prinútiť, aby aspoň trošku jedol. Potom zase spal.
Takto som sa o neho starala takmer celý týždeň. Spala som asi tri hodiny. Na siedmi deň mu horúčka konečne klesla.
Sedela som na stoličke a snažila sa oddychovať. Tak veľmi sa mi chcelo spať.
Za dverami som zaznamenala chakru. Šialené množstvo chakry. Kisame.
Potichu zaklopal a otvoril dvere. Na chvíľu ma osvietilo svetlo z chodby, ale keď si moje oči zvykli, tak jasne videli vysokú postavu.
„Ahoj Himara. Ako to ide?" pozrel na Deidara.
„Už lepšie," odpovedala som.
„A ty ako?" spýtal sa.
„Som unavená, ale inak v pohode. A ako sa má Itachi?"
Kisamemu spadli kútiky.
„Čo sa stalo?"
Jeho oči sa zapichli do mojich.
„Itachi je mŕtvy."
Niečo sa vo mne zlomilo.
„Si si istý?"
„Áno. Zabil ho jeho mladší brat."
Sánka mi spadla až na zem.
Sasuke žije? Nie, to nemôže byť pravda. On je teraz Orochimarovým telom.
Kisame akoby vedel na čo myslím.
„Orochimaru je mŕtvy. Pred nejakým časom ho Sasuke zabil."
„To už som zistil," ozvalo sa z Deidarovej postele.
„Ty si hore?" vyskočila som zo stoličky.
„Ja som ani nemal žiť," vrčal.
„No, tak ja vás nechám," usmial sa Kisame a zatvoril za sebou dvere.
„Ako som vlastne prežil?" prehrabol si rukou vlasy.
„Pomocou techniky som ti spevnila telo," odpovedala som.
„Himi, ty plačeš?"
Siahla som si na tvár a naozaj mi po tvári tiekli slzy. Nevedela som dôvod prečo som plakala. Bolo to šťastie, že sa Deidara prebral? Prekvapenie z toho, že Sasuke žije? Itachiho smrť?
Sľúbil, že ma nepustí. Všetci len odchádzajú. Keby som nezachránila Deidara, tak by ma aj on opustil. Ani som sa nenazdala a slzy mi začali tiecť prúdom. Ak som už mala zlomené srdce, tak teraz sú z neho len črepy.
Cítila som ako sa okolo mojich ramien ovinula roztrasená ruka a pritiahla si ma k sebe.
„Neplač. Ja ťa nikdy neopustím," šepkal mi Deidara do ucha.
„Takmer si to urobil," vyčítala som mu.
„Chcel som toho idiota Sasukeho ukončiť," odvetil.
„Moment! Sasuke?! Ty si s ním bojoval?!"
„Hej, ale nevyzerá to tak, že by som ho zabil, keď zabil Itachiho," zavrčal.
„Som rada, že si prežil," vzlykala som.
„Spala si vôbec?" spýtal sa.
„Pár hodín."
„Tak ideš spať. A vlastne ja idem tiež," potiahol ma za ruku a ja som sa ocitla na posteli vedľa neho.
„Mohla som ísť do svojej postele," hundrala som.
Blondiak sa len uškrnul a privinul si ma ku sebe.
