Zobudila som sa na to, že sa mi Hidan hrá s vlasmi.
„Dobré ráno," usmiala som sa.
„To je to najkrajšie, čo môžem ráno vidieť," zašepkal a pobozkal ma.
Bolo to zatiaľ najkrajšie zobudienie, aké som kedy zažila.
„Tak, čo budeme robiť teraz?"spýtal sa.
„Len ma bozkávaj."
Nebolo nutné sa opakovať, lebo mi moje želanie s radosťou splnil. Prešiel mi jazykom po spodnej pere a potom do nej zahryzol. Zastonala som.
Hidan si nado mňa kľakol a ruky mi pritlačil o posteľ. Pustil mi peru a namiesto toho ma začal vášnivo bozkávať. Chcela som sa ujať vedenia, ale nedal sa.
Ako chceš. Teraz budem agresívna ja.
Oslobodila som si jednu ruku a zdrapila ho za vlasy.
„To bolí, princezná."
Prisala som sa mu na krk. Tentoraz zastonal on. Cítila som, že sa jeho telo rozpaľuje. Druhou rukou ma hladkal na boku. Som trochu šteklivá, ale čaro tohto okamihu mi otupilo všetky zmysly.
Vtedy sa rozleteli dvere a v nich stál Itachi. Keď nás uvidel tak jeho tvár nadobudla tmavo červený odtieň.
„Ty Jashinistický...." ďalej už pokračovali nadávky.
Hidan sa rýchlo postavil a obliekol si random tričko, ktoré vzal zo stoličky.
Spoza Itachiho sa vytrepal Deidara, ktorý sa vrhol na Hidana. Našťastie som ho stihla chytiť a hodiť o zem než ho stihol udrieť.
„Zbláznil si sa?"
„To by som sa mal spýtať ja teba!"
„Od kedy ťa takto využíva?!" spýtal sa Itachi nahnevane a zapol mangekyo sharingan.
„Nevyužíva!," bránila som ho, „včera sme sa dali dokopy."
„Včera?!" vypúlil Deidara oči.
„Máš šestnásť! A vôbec...chcela si dnes prísť o panenstvo?!" vyprskol Uchiha.
„Nie!" odpovedala som rýchlo.
„Nechceli sme sa spolu vyspať. Cítil by som sa zle," zapojil sa Hidan.
„Ty sklapni!" vyšťekol na neho Itachi a chytil ho do genjutsu.
„Nechaj ho na pokoji."
„Ale..."
Aktivovala som kekkei genkai.
„Teraz."
Niečo nahnevane zavrčal a pustil ho.
Otrasený Hidan sa zvalil na zem.
„Teraz vypadnite. Obaja."
„Čo? My sa ti snažíme pomôcť a ty nás vyhodíš?!" vyprskol zmietajúci sa Deidara.
„Vážim si to, ale musíte pochopiť, že nemám desať."
Deidara sa trochu upokojil, tak som ho pustila.
„Ja viem, ale si moja sestra. Vždy ťa budem vidieť ako dieťa, ktoré musím chrániť."
„Si presladený," šťuchla som ho do líca.
„Sklapni," frflal.
Itachi ma chytil za rameno.
„Himara, som šťastný, že si šťastná, ale pre všetky vrany na svete, prečo práve on?!"
„Ani ja tomu nechápem," odpovedala som.
„Héj!" urazil sa Hidan.
„Prepáč, ale si starý a psychopat."
Itachi vyprskol od smiechu.
„Ale zas až tak starý nie som."
„Si," otočil sa Deidara na Jashinistu.
„Tak to ti pekne ďakujem," snažil sa postaviť, ale znovu sa zosypal na zem.
„Itachi, aké silné bolo to genjutsu?"
„Hmm...bol tam päť sekúnd a do každej sekundy som napchal 40 roko-"
„Ty nie si normálny!"
„Prepáč, žiarlivostná panika! Prosím nezabíjaj ma. Som ešte mladý."
Nadvihla som obočie.
„To som až tak krutá?"
„Prepáč Himi-chan, ale áno," hmkol Deidara.
Vzdychla som si.
„Asi sa idem najesť," podišla som ku Hidanovi a pomohla mu vstať.
„Dojdeš do kuchyne?"
„Asi nie," zastonal.
„Tak ti pomôžem," prehodila som si jeho ruku cez rameno a podoprela ho.
„V pohode?"
„Každý tvoj dotyk je v pohode."
Cítila som ako sa mi začala rozpaľovať tvár.
„Asi ti budem častejšie lichotiť, keď sa tak červenáš. Je to roztomilé."
„Buď ticho inak ťa pustím zo schodov."
„Hehe, prepáč."
„Fuj," odfrkol Deidara.
„Baka!" udrel ho Itachi a za golier ho odviedol z izby.
Ako malé deti...
„Si krásna, keď sa usmievaš."
A zase sa červenám.
Pomaly som ho viedla do kuchyne, aby som mu neublížila. Väčšina ľudí sa po zasiahnutí Itachiho genjutsu nevie hýbať, ale Hidan má tuhý korienok. Asi to bude tou nesmrteľnosťou.
Najväčší problém bolo, schádzanie zo schodov. Moje rameno aj chrbát pod jeho váhou trpeli. Nakoniec sa mi podarilo ho dotiahnuť až ku stolu.
„Ďakujem, myška."
„Radšej mi povedz, čo chceš."
„Teba."
„Na jedenie."
„Hmm, dango."
„Máš to mať."
Išla som do kuchyne a začala pripravovať. Nechala som zovrieť vodu na čaj a z chladničky vytiahla dango. Len tak mimochodom včera večer som ho pripravila, ale to som netušila, že Konan sa snaží strániť sladkého.
Keď sa dango rozmrazilo, tak som ho naservírovala na tanier spolu s jahodami. Čaj som naliala do hrnčekov a všetko to odniesla Hidanovi.
„Ďakujem, Hoshi," a pustil sa do jedenia.
Sadla som si vedľa neho a pila čaj. Zelený čaj s citrónom je proste skvelý štart do dňa.
Hidan sa dosť mocoval s jedlom, lebo jeho ruky boli po tom genjutsu absolútne nepoužiteľné. Nakoniec naštvane trepol dangom o tanier a zhlboka sa nadýchol.
„Prečo sedíš tak ďaleko?" spýtal sa, šúchajúc si boľavú ruku.
Pokrčila som plecami.
„Poď sem."
S miernym rešpektom som si sadla vedľa neho. Neviem prečo som sa bála asi to bol len nezvyk. Chytil ma za ruku a usadil ma medzi jeho nohy.
„Hidan...."
„Pšššt. Trochu sa uvoľni."
Oprela som si hlavu o jeho hrudník. Jeho telo bolo prijemne teplé oproti môjmu.
„Si úžasná," zašepkal a perami sa mi trochu obtrel o ucho.
„Nechceš to dojesť?"
Zasmial sa.
„Si beznádejný."
Vzala som paličku s dangom a otočila sa tvárou ku nemu.
„Vieš, že tvoje jedlo nikdy neodmietnem," a kúsok z neho odjedol. Prišlo mi to trochu smiešne, že ho musím kŕmiť ako malé dieťa, ale zároveň mi to pripadalo milé.
On si to samozrejme užíval. Takto nás našla Konan s Painom.
„Íííí, vy ste tak zlatí!"
Pain sa tváril neutrálne, ale nebezpečne mu trhalo obočím.
„Kedy ste sa dali dokopy?" pýtala sa nadšená Konan.
„Včera," odpovedal Hidan s plnými ústami jahôd.
Pain sa na nás podozrievavo pozrel a potom mu padol zrak na môj a Hidanov krk.
A sakra. Tie cucfleky.
„Varujem vás," zavrčal a odviedol Konan, ktorá nás začala obsypávať otázkami.
Vydýchla som si. Bola som rada, že to Pain zobral dobre. Nanešťastie budem musieť zvládnuť Konan, ale kašlem na to. Teraz si budem užívať s Hidanom.
Keď sa konečne najedol, tak som sa znovu otočila k nemu chrbtom a oprela si hlavu o jeho hrudník. Jashinista na objal okolo pása a oprel si hlavu o moju.
„Neber to zle, ale...ako to povedať? Si oproti mne taká malá."
Uškrnula som sa.
Ozvali sa kroky a do kuchyne prišiel Kakuzu začítaný do novín. Najprv si nás nevšimol.
„Dobré ráno, starec," pozdravila som mu.
„Dobré ráno, spratek," pozrel na mňa, ale až po pár sekundách si uvedomil v koho spoločnosti som. Najprv len striedavo ukazoval na mňa a potom na Hidana, ale potom mu pohľad stvrdol.
„Hidan, vieš, že je nechutné vytvárať si klony, a potom sa s nimi maznať."
„Až taký sprostý nie som. Ona je skutočná," bránil sa menovaný.
„To uvidíme," odvrkol mu Kakuzu a zložil pečať na uvoľnenie techník. Keď som nezmizla, tak vyvalil oči.
„Himara, si v poriadku? Nepodstrčil ti niečo?"
„Nie, som tu úplne dobrovoľne," odpovedala som uškŕňajúc sa nad starcovým vystupovaním.
„Potrebuješ pomoc, Himara."
„Náhodou, nikdy mi nebolo lepšie."
Kakuzu najprv otvoril ústa, ale nakoniec si to rozmyslel a vycúval do obývačky.
„Staroch, chvíľu pokoja nedá," zavrčal.
Usmiala som sa a pobozkala ho na líce. Tak dobre som sa nikdy necítila.
To som ešte nevedela, čo príde.
