Deidara:
„Kira, to mi nevychádza. Ako sa máme dvojdňovou cestou dostať do Konohy za necelý deň?" spýtal som sa Ankary.
„Viem ovládať vzduch, takže môžem lietať, a taktiež prispôsobovať vzdušné prúdy, aby som išla rýchlo," odpovedala a vytvorila svoj klon.
„Je tvoj klon schopný urobiť všetko to, čo si hovorila," spýtal sa Shoda s nedôverou.
„Samozrejme. A keď náhodou zmizne, tak spadnete len z pätnásť metrovej výšky," odvetila s úsmevom.
To ma veľmi povzbudilo.
Kirine oko sa sfarbilo do čierna, ale dúhovka nadobudla bielu farbu a zrenička jej zmizla. Rovnako ako pri Himarinom kekkei genkaii. Švihla rukou a cítil som ako sa okolo mňa utvoril vzdušný vír a zdvihol ma do vzduchu.
Mohol som urobiť ílového orla.
Začala sa ma zmocňovať nervozita. Po prvýkrát pôjdem do Konohy. Uvidím sa s tým Kyuubiho chlapcom. Hanbil som sa mu ukázať na oči. Keď sa to celé skončí, tak prijmem trest. Nech je hocijaký, chcem dokázať, že som hodný stáť vedľa Himary na strane Konohy.
„Deidara," oslovila ma Himara.
„Áno?"
„Je načase, aby sme odišli z Akatsuki a išli pomôcť ostatným. Povedz všetkým, že som na dobrej strane a odkáž nech počkajú, že sa o chvíľu uvidíme."
„Poviem," sľúbil som.
Trhlo so mnou a závratnou rýchlosťou sme leteli smer Konoha. Počul som Shodov krik. Zrejme nebol zvyknutý letieť, tak rýchlo. Pokiaľ bol vôbec zvyknutý lietať. Po mojich a Himariných súťažiach som si už zvykol. Vlastne mi to bolo príjemné. Vietor, ktorý mi strapatil vlasy, chlad, ktorý mi vyštípal tvár, to je pravé umenie. Čím ďalej sme leteli, tým viac mi strach zvieral žalúdok. Mal som pocit, že sa mi skôr či neskôr jeho obsah vyleje.
Rútili sme sa ponad lúky, polia a rieky než sa pred nami zjavili malé červené bodky. Keď sme sa postupne približovali, tak som jasne videl obrysy budov a obrovskej brány so znakom listu. Postupne sme spomaľovali a začali klesať. Tesne pred bránou sme mäkko pristáli. Našťastie tam nikto nebol.
Tak už je to tu. Nasucho som preglgol.
„Už nikdy nebudem letieť," povedal Shoda zadýchane. Bol bledý ako stena. Nečudoval by som sa, keby práve tu a teraz hodil šabľu.
„Ehm...Deidara, nechceš si dať dole ten akatsuki plášť. Veľa ľudí nevie, že si na našej strane a tým môžeš pritiahnuť pozornosť," navrhla mi Kira, teda, Kirin klon.
„Ou, vďaka," vyzliekol som si ho, poskladal a nejakým zázrakom ho napchal do kapsy, ktorú som mal pripevnenú vzadu na opasku.
„Oveľa lepšie. Tak poďme," pokynula a vykročila smerom do Konohy.
Zhlboka som sa nadýchol a vykročil hneď za Shodom, ktorý si tvár zakryl kapucňou. Dobrý nápad. Tiež som si dal kapucňu. Od toho incidentu so Sasukem som začal nosiť bundu pod akatsuki plášťom. Dôvod bol jednoduchý. Oblečenie, ktoré som obvykle nosil, sa mi vtedy zničilo. Čudujem sa, že moje nohavice prežili. Proste som nemal, čo pod plášť a obyčajné tričká nie sú dvakrát pohodlné. Nosil som len sieťové tričko, ale v tom mi bola kosa, tak som začal nosiť bundy. A vidíte ako sa mi to zišlo. Zrazu som sa cítil bezpečnejšie. Sem tam po nás pokukovali ľudia, ale to ma netrápilo. Trápilo ma stretnutie s Hokage a Narutom.
Prešli sme cez hlavnú ulicu až k obrovskej červenej kruhovej budove, na ktorej ako maják svietil obrovský znak ohňa. Stiahlo mi hrdlo. Vošli sme dnu a Kira nás viedla po chodbe až k veľkým zeleným dverám, na ktoré následne zaklopala.
