„No ták, ešte jednu," prosíkal Hidan.
„Na najbližšiu hodinu som ti dala viac než dosť," odvrkla som.
„Aspoň malilinkú pusinku."
„Nie."
„Nenávidím ťa!"
„Ja teba viac," usmiala som sa.
Hidan sa ofučal a odišiel.
Tak on ma celé ráno bozkáva, že som ani nemohla ísť do sprchy a teraz hrá urazeného.
Ak chce so mnou vzťah musí si zvyknúť, že nie vždy budem príjemná.
„Himara-senpai?" ozval sa piskľavý hlas.
Otočila som sa. Za mnou stál Tobi a v ruke držal paličku od nanuku.
Kde ich toľko berie?
Tobi je veľký milovník sladkostí. Obzvlášť nanukov a lízatiek. Včera ukradol Deidarovi čokoládu z jeho súkromných zásob. Čudujem sa, že to prežil.
„Áno?"
„Ideš sa so mnou hrať?"
Tobi je proste dieťa uväznené v tele dospelého.
„A čo keby sme sa išli prejsť? Poznám jedno krásne miesto," navrhla som. Fakt sa mi nechcelo s ním hrať, ale nedokázala by som ho odkopnúť.
„Óóó, kde to je?" spýtal sa nadšene.
„Uvidíš," obliekla som si akatsuki plášť.
Vyšli sme z úkrytu sprevádzaní Kisameho spýtavým pohľadom. Ústami som mu naznačila, že sa ideme len prejsť a o chvíľu sa vrátime.
Slnko príjemne hralo, ale nebola som na neho zvyknutá. Kisame ma všade prenasleduje a nenechá ma ísť von. Dobre, preháňam, ale už dlho som nebola na slnku.
„Ó, aký nádherný deň," zvýskol Tobi.
„Poď za mnou."
Viedla som ho do malého lesa, v ktorom som stretla Sasukeho. Prešli sme niekoľko metrov až sme došli ku čistinke, kde bolo malé jazierko, v ktorom plávali korytnačky.
„Jeeeeej!" zvolal Tobi nadšene a rozbehol sa k nemu.
Trochu sa mi nadvihol kútik úst. Sledovať niekoho, kto sa teší z takej maličkosti je také osviežujúce.
„Pozri Himara-senpai! Lekná!" ukazoval na kvety plávajúce na hladine. Hneď po bielych ružiach to boli moje obľúbené kvety.
Sadla som si do trávy mokrej od rosy a nasávala čerstvý vzduch. Tobi sa hral s korytnačkami a po celý čas pišťal. Deidarovi to príde otravné. Vlastne otravný mu príde Tobi. Ja naopak s ním problém nemám. Asi je to tým, že som strávila dectvo s Narutom a dospievanie s Deidarom. Rozumeli by si.
Tobi pribehol ku mne a dal mi na hlavu veniec z púpav.
„Vyzeráš ako princezná."
„Ďakujem," usmiala som sa a postrapatila mu vlasy.
„Ty si anjeeel," výskal. Mal rád takéto pozornosti.
„Anjel smrti," povedala som pre seba.
Bola to pravda. Síce nezabíjam, ale stále budem vrah.
„Himara-senpai? Si v poriadku?"
„Áno, len som sa zamyslela."
Tobi ma objal okolo pása a hlavu si oprel o môj hrudník. Nevadilo mi to. Myslím, že fázu ženy má ešte len pred sebou.
„Čo si myslíš o tomto veku?"
Tá otázka ma prekvapila.
„Myslím si, že je to miesto, ktoré nie je fér, ale zároveň je to miesto, kde žiješ s ľuďmi, ktorých miluješ."
„Lenže ľudia sa navzájom zabíjajú."
„Ľudia sa zabíjajú, lebo si nevážia život...a pri tom je to ten najväčší dar."
Na moje počudovanie nič nepovedal.
Uprela som pohľad na jazierko.
„Ľudia sú ako voda. Hýbe sa len pod vplyvom počasia alebo zeme. My sa hýbeme pod vplyvom peňazí a moci. Ako voda ničí, tak aj my ničíme všetko a všetkých okolo. Potom však búrka ustane a zostane len spúšť. Keď ničíme, necháme za sebou rozbité rodiny, zničené životy a zúfalých ľudí. Hovoria nasleduj svoje srdce, ale to je častokrát špinavšie než rieka po daždi. Kam ľudí doviedlo nasledovanie srdca? Nikde. V tomto prekliatom svete sa dostaneš ku svojmu len cez mŕtvoly iných. Nie je to správne, ale dobrých ľudí je málo a zlých pribúda, a ako pribúdajú zlí, tak pribúdajú zločiny a vraždy. Sama som zlý človek, ktorý vykonal zlé veci. Nezaslúžim si nič z toho, čo mám."
„Nie si zlý človek," prehovoril Tobi.
Uškrnula som sa. O tom by sa dalo dlho diskutovať.
„Tento svet o chvíľu skončí," povedal potichu.
Jeho slová ma vyľakali. To bolo to posledné, čo som od neho čakala.
Možno ma tým chcel len utešiť.
„Mali by sme sa vrátiť."
Tobi poslušne vstal a nasledoval ma do úkrytu.
Hneď ako sme vošli, tak sa na mňa vrhol Hidan a začal ma bozkávať.
„Počkaj, tu nie," bránila som sa.
„Uuu," pískol Tobi.
„Sklapni!" oboril sa na neho Hidan a odniesol ma do jeho izby.
