„Himara-senpaiiii!"
Otrávene som zdvihla oči od knihy.
„Áno Tobi?"
„Poď sa so mnou hrať," zapišťal a hodil sa mi okolo krku. Dopriala som si hlboký nádych a začala som rukou prechádzať po jeho strapatých vlasoch.
„Oi, Tobi! Padaj od nej! Ozvalo sa zo schodov, po ktorých zbehol Deidara do kuchyne a uchmatol odtiaľ kúsok daifuku.
„Nechaj ho. Nevadí mi to," odvetila som, na čo Tobi spokojne zapriadol.
„Priveľmi ho rozmaznávaš," odfrkol Deidara s plnými ústami.
Než som mu stihla niečo odseknúť, tak niečo buchlo. Otočila som sa, aby som zistila, čo to bolo. Na zemi v obývačke sa niečo ligotalo.
„Tobi, môžeš ma prosím ťa pustiť?"
Menovaný prikývol a jeho stisk povolil. Vstala som a išla to zodvihnúť. Bol to Hidanov prívesok.
Že by si ho tu zabudol?
Ale nemal skadiaľ spadnúť, lebo najbližšia komoda bola pol metra odo mňa. Potom som si spomenula, že som ho videla na Hidanovom krku.
Pocítila som, že sa v ňom nachádza trochu chakry. Pridala som tam aj trochu svojej. Vtedy v mojej hlave zaznel Hidanov hlas:
„Prehrali sme. Nejaký sopliak z klanu Nara ma odbuchol a teraz na mňa padajú skaly. Kakuzu na tom tiež nebol najlepšie, keď som ho videl naposledy. Bojovali sme s tvojím fotrom. Mala si vidieť jeho ksicht, keď ma presviedčal, aby som mu o tebe povedal. Mrzí ma, že nie som schopný dodržať sľub, ktorý som ti dal. Nevracaj sa po mňa, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Vieš, čo sa o tomto lese hovorí. Na východnej strane lesa som nechal svoju kosu, tak si ju vezmi a nechaj si aj ten prívesok. Chcem ťa upozorniť, aby si bola opatrná. Ešte sa ti chcem ospravedlniť za to, že som ti spôsobil ešte viac trápenia. Ži ešte dlhý šťastný život. Pohni sa ďalej, vydaj sa a maj deti. Pamätáš ako som ti hovoril, že by som chcel mať dcéru, ktorá by sa volala Aya? Tak ak sa ti pošťastí, tak ju tak pomenuj. Ale opováž sa dať dokopy s Uchihom. Uvidíme sa na druhej strane, keď obaja skapeme na starobu. Milujem ťa Hoshi."
Keď Hidanov hlas stíchol, tak ma opustila všetka sila. Podlomili sa mi kolená a klesla som na drevenú podlahu. Niekde v diaľke som zachytila Deidarov hlas, ale moje uši to nespracovali. Oči sa mi zahmlili od sĺz. Pár z nich sa mi skotúľalo po lícach a spadli na dlážku. Kútikom oka som zazrela, že si vedľa mňa sadol Deidara. Tváril sa vystrašene. Ešte ma nevidel plakať. Hidan bol zatiaľ jediný. Z hrdla sa mi vydral vzlyk. Blondiakov pohľad pristál na Jashin prívesku. Zrejme pochopil, čo sa stalo a objal ma okolo ramien.
„Musím tam ísť," vzlykala som.
„Pôjdem s tebou," pomohol mi vstať. Utekala som do izby po akatsuki plášť, rýchlo si ho obliekla a išla do haly, kde čakal Deidara.
„Deidara-senpai, kam idete?" spýtal sa Tobi zmätene.
„Povedz Painovi, že Hidan a Kakuzu padli. Ideme sa tam pozrieť. Zajtra sa vrátime," odpovedal mu a potom vytvoril ílového orla.
.
Pristáli sme na východnom okraji lesa a naozaj tam bola. Zoskočila som z Deidarovho ílového výtvoru a rozbehla sa ku nej. Na jej čepeliach sa odrážal mesiac. Zbraň, ktorá pripravila o život desiatky, možno stovky životov a patrila človeku, ktorý pre mňa toľko znamená. Vlastne znamenal. Vytiahla som z kapsy zvitok a vložila ju do neho. Slzy mi prestali stekať po tvári. Už mi nezostali žiadne. Deidara ma zo zadu objal a položil si hlavu na moje rameno. Nič nepovedal, ale to nemusel. Stačila mi jeho prítomnosť.
Za nami som pocítila niečiu chakru. Rýchlo som sa otočila a prekvapeného Deidara som zatiahla za seba.
„Už je to dlho Himara," ozval sa ženský hlas.
