Himara:
Hodila som Icha-icha o stenu a kopla do nej. Už je to deväť mesiacov, čo som v Akatsuki. Lenže ja som skôr príživník než člen. Neveria mi. Okrem Deidara a Itachiho si všetci myslia, že ich zradím a ja im nemôžem nijako dokázať, že nenávidím Orochimara a chcem od neho odísť. Dokonca Pain odniekadiaľ vyhrabal, že som niečo mala s Kabutom. Keď sa to dozvedeli ostatný začali sa mi úplne vyhýbať. Pain ma neustále sledoval, takže som nemohla poslať správu Tsunade-sama.
Od môjho odchodu som jej neposlala jedinú správu. Stále mi však vŕtalo v hlave to, čo sa stalo pri chuninských skúškach, keď som sa nejak spojila so Sakurou. Ale zatiaľ sa mi nepodarilo to zopakovať.
Na môj tréning vždy dohliadal Pain a nútil ma trénovať dokiaľ som danú techniku nevládala dokonale. Často som trénovala až do bezvedomia. Najkratšie tréning trvá šesť hodín. O mangekyo sharingane som mu zatiaľ nepovedala. To je len medzi Itachim a mnou.
Pain mi aj prísne zakázal chodiť na ich schôdzky a vyzvedať od Deidara. Nie že by mi na tom záležalo, ale nemať informácie je peklo.
Nepúšťali ma ani na misie.
Prehrabla som si rukou vlasy, ktoré mi dorástli po pás. Deidara sa mi s nimi rád hráva. Mám pocit, že aj Konan by sa chcela s nimi pohrať, lenže jej v tom bráni tá nedôvera. Čo sa týka Sasoriho od toho incidentu už so mnou problém nemá, ale samozrejme mi nedôveruje. Myslím, že ho niekedy ide roztrhnúť z toho, aký je môj životný štýl. On si dosť na takéto potrpí. Preto, keď zjem len polovičnú porciu Konaninej stravy, a to drží diétu, tak vidím ako ním trhá.
Pozrela som sa do zrkadla. Videla som tam odraz trosky, ktorá nemá cieľ.
Tak to nemôže byť!
Niekto mi zaklopal na dvere.
Podráždene som si vzdychla.
„Vstúpte."
Vo dverách som uvidela Deidarovu vysokú postavu. Vo vzduchu bol cítiť íl.
„Čo sa deje?"
Deidara sa zhlboka nadýchol.
„Orochimaru si ťa ku sebe volá. Dole ťa čaká Konan, aby ťa za ním odviedla."
Čo ten had chce?
Neochotne som išla s Deidarom do jedálne, kde čakala Konan.
Zaujímalo by ma, kedy aj mne dajú môj Akatsuki plášť.
Pokynula, aby som išla. Cítila som na sebe Itachiho ustarostený pohľad. Otočila som sa na neho a pozrela na neho odhodlaným pohľadom. Trochu ho to upokojilo a jemne sa usmial.
Prešli sme cez chladnú kamennú chodbu až von. Nebo bolo zatiahnuté a od západu fúkal jemný vietor.
Konan si z papiera vytvorila krídla a vzlietla.
Zložila som pečať vtáka. Pocítila som pálčivý pocit na chrbte odkiaľ mi vyrástli čierne krídla. Toto jutsu som vytvorila na Painovu žiadosť, lebo som nemala žiadnu prepravu vo vzduchu.
Zamávala som krídlami a vniesla sa do vzduchu. Cítila som, ako ma začínajú do tváre bičovať prvé kvapky dažďa. Cesta prebehla v podstate bez slova. Nakoniec sme pristáli uprostred lesa. Konan sa na mňa otočila.
„O tri dni si po teba prídem."
A už jej nebolo. Vstúpila som do úkrytu. Stál tam Kabuto, ktorému sa v očiach zračila žiadostivosť.
„Dlho sme sa nevideli kráska," zašepkal a priblížil sa ku mne. Zachvátila ma úzkosť. Pri ňom som sa vždy cítila, akoby som bola zavretá v klietke. Položil ruky na môj pás.
„Nechaj ma," vrčala som.
Kabuto sa len uškrnul a nalepil svoje pery na moje. Telom mi prebehla nepríjemná triaška. Otvorila som ústa, že mu niečo poviem, ale vkĺzol mi do nich jazykom. Cítila som ako sa tam pohybuje ako had. Zrazu som pocítila niečo horké. Padla na mňa únava a oči sa mi začali zatvárať.
Ten.....
Cítila som ako ma to vťahuje do ríše snov.
Kabuto:
Vzal som jej bezvládne telo na ruky a odniesol ju ošetrovne. Telo mi zvierala nervozita.
Stanem sa otcom.
Neverím, že sa to naozaj stane. Keď som jej transplantoval obličku vzal som jej aj pohlavnú bunku, ktorú som potom spojil s mojou a za pomoci našich vlasov Orochimaru-sama vytvoril perfektný plod, ktorý sa až do teraz vyvíjal v inkubátore. Teraz je čas ho priviesť na tento prekliaty svet. Položil som Himaru na operačný stôl. Je tak krásna, keď spí.
Obdivoval som jej krásnu bledú tvár, poznačenú životom. Kľakol som si ku nej a prstami prechádzal po jej tvári. Mala takú jemnú pokožku. Bola dokonalá. Moje vnútro kričalo od túžby. Cítil som však jej pochybnosti. Cítím to z nej od kedy som sa prestal ovládať.
„Pripravený?"
Prudko som sa otočil. Za mnou stál Orochimaru-sama.
Vzdychol som si.
„Nie. Mám strach. Bol to vôbec dobrý nápad?"
Orochimaru sa zamračil.
„Na tom teraz nezáleží. Dôležité je, aby zdedilo minimálne sharingan. Príď potom za mnou."
A odišiel. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel som na inkubátor v rohu. Svietil slabým zeleným svetlom a sem tam som uzrel drobný pohyb. Vstal som a obliekol si lekársky plášť. Vyzliekol som Himare tričko. Cítil som ako sa mi rozpálila tvár. Telo mala pokryté jazvami a cez kožu jej bolo vidno rebrá. Ten pohľad ma bolel. Okom som hodil po najväčšej jazve. Bola z tej transplantácie.
Mrzí ma to Himara.
Odvrátil som pohľad a prešiel ku inkubátoru. Zložil som pečate a položil ruku na inkubátor. Pocítil som pálivý pocit na dlani. Keď prestal mal som na dlani znak, ktorý značil dieťa. Prešiel som ku Himare a položil jej dlaň na vypracované brucho. Znak sa presunul tam.
Tak fajn. Teraz ťa privediem.
