„Kde si, u všetkých bijuu, bola!" vrieskal Pain.
Práve som sa vrátila na večierok a Pain si mojej neprítomnosti samozrejme všimol.
„Bola som si niečo vybaviť."
Painova tvár, od zlosti nadobudla červený odtieň.
„A to ti mám veriť?!"
„Áno."
„Neklam mi do ksichtu, a ešte s chladnou tvárou! Slečinka, máme problém!"
Pain vrieskal až sa za ním otočila polovica ľudí. Očami som vyhľadala Itachiho, ktorý na mňa pozeral štýlom: Na mňa nepozeraj. Je to tvoj problém.
„Pozri sa na mňa, keď s tebou hovorím!"
Moje oči sa presunuli z Itachiho do Painovho rinneganu. Vždy ma tie oči fascinovali.
„Po prvé, nehovor mi slečinka a po druhé nemusíš ma strážiť ako pes, suchár."
Painovi dobre, že sa z úst nepenilo. Všetci ostatní odstúpili, akoby mal už už vybuchnúť.
„Nedovoľuj si Himara! Budem si ťa strážiť, lebo si náš druhý najsilnejší člen a ešte k tomu si ten typ, ktorý hrá na stranu, ktorá mu je výhodnejšia, ale verím, že by si to neurobila, lebo tu máš nejaké putá a si mi dlžná. Teraz mi padaj z očí! Choď na hotel a ostaň tam. Ak zdrhneš, tak si to odpykáš trojdňovým tréningom s Kisamem a mnou."
Telo mi oblial des. Vytrvalostné tréningy s tými dvoma sú neznesiteľné, lebo majú snáď nevyčerpateľnú chakru. Nakoniec som mu venovala posledný nahnevaný pohľad a išla na hotel. Brala som to však optimisticky. Aspoň sa konečne prezliečiem do normálneho oblečenia a nebudem musieť znášať žiadostivé pohľady opitých chlapov.
Prišla som do hotela a výťahom sa vyviezla na naše poschodie. Už v tom výťahu som si vyzula topánky a začala si masírovať nohy, ktoré som mala úplne stuhnuté. Keď sa dvere výťahu otvorili, vykročila som po tichej chodbe. Prišla som ku mojim dverám. Keď som ich otvorila, tak to, čo som tam videla, mi vyrazilo dych. Svietilo sa v nej len lampami, ktoré boli položené na nočných stolíkoch a sviečkami porozkladanými po izbe. Na zemi boli taktiež roztrúsené lupienky bielych kvetov. Na posteli ležal Hidan, oblečený v bielom tričku s čiernym Jashin symbolom, v sivých teplákoch a bielou ružou v ústach.
Moje očakávania sa naplnili.
„Ako si sa tu, tak rýchlo dostal?"
„Prišiel som sem takmer hneď po našom rozchode." vybral si ružu z úst a hodil mi moje pyžamo.
„Choď sa prezliecť."
Bola som zmätená, ale urobila som ako povedal. Čakala som, že mi to pyžamo nejak podstrihol, aby ma viac odhaľovalo, ale bolo úplne v poriadku. Prezliekla som sa, odlíčila sa a vrátila sa do spálne. Hidan sedel na posteli a pokynul, aby som si ku nemu sadla.
„Čakala som, že zostaneš v tej košeli alebo budeš horebez," uškrnula som sa a zaujala miesto vedľa neho.
Usmial sa.
„Chcel som to urobiť viac na tvoj štýl. Páči sa ti to?"
„Veľmi."
„To som rád," podal mi sklenený pohár, v ktorom bolo niečo, čo voňalo ako víno. Vyzeralo to ako biele víno, ale s bublinkami.
„Nealko šampanské. Myslíš, že som až, tak sprostý, že ti dám alkoholické?"
V duchu som sa zasmiala a napila sa bublinkového nápoja. Bol dobrý.
„Haha, naletela si mi! Dal som ti tam afrodiziakum."
Takmer som pustila pohár z ruky. Zdesene som na neho pozrela. On sa len rozosmial.
„Nič som ti tam nedal," povedal medzi záchvatmi smiechu. Položila som si ruku na srdce, ktoré mi bilo ako šialené.
„Ty si taký blbec!"
Uštedrila som mu štuchanec do ruky.
„AU, dobre prepáč!"
„Takmer ma porazilo, ty psychopat!"
Perami mu prešiel úškrn a vzal si odo mňa pohár, ktorý, spolu so svojím, položil na jeho nočný stolík.
„Čo budeme robiť teraz?"
„Neviem. Čo by si chcel robiť ty?"
Postavil sa, otvoril skrinku pod telkou a vytiahol odtiaľ herné ovládače.
„Máš rada videohry?"
„Ešte som ich nehrala."
„Nevadí. Zahráme si nejakú primitívnu blbosť."
Hodil mi jeden z nich a spustil hru. Bolo to nejaké pretekanie s autami. Po prvej hre som siahla po gumičke, aby som si zopla vlasy, ale potom som si uvedomila, že si nemám, čo zopnúť.
Bol to nezvyk. Mimovoľne som si siahla do kratších vlasov. Zrejme v nich vyzerám ako strašidlo. Vzdychla som si. Hidan si asi uvedomil, význam toho vzdychnutia, lebo odložil ovládače a objal ma okolo ramien.
„Si krásna."
Druhou rukou mi zasunul za ucho zatulaný pramienok vlasov.
„Ďakujem, len je to nezvyk."
„Podľa mňa ti kratšie vlasy viac pristanú."
Trochu som sa uvoľnila a oprela si hlavu o jeho rameno. Cítila som, ako sa zachvel. Vnímala som jeho rýchly dych a tlkot srdca. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Bola to zmes mužského šampónu a konvaliniek. Bol to dobrý kontrast. Jeho drsná stránka, ktorá skrýva tú nežnú. Srdce mi skákalo od radosti a v žalúdku som mala motýle.
„Milujem ťa, smrtka."
„Čo prosím?"
„Hovoria ti Tichá smrť, tak mi to prišlo výstižné."
„Už mi tak nikdy nepovedz, inak ťa zabijem."
„Tak dobre, kráska."
Usmiala som sa.
„Afrodita zišla z Olympu," prešiel mi palcom po tvári.
Zasmiala som sa.
„Naozaj by si sa mala častejšie usmievať."
„Usmievať sa budem len pre teba."
Pobozkal ma na líce.
„Som poctený."
Akonáhle to povedal, tak široko zívol.
„Mali by sme ísť spať."
„Máš pravdu," pretrel si oči.
Pomocou fuutonu som zhasla sviečky a išla si umyť zuby. Keď som skončila s hygienou, tak som sa zvalila na posteľ.
„Som mŕtva. Nosiť šaty dá zabrať."
Počula som ako sa Hidan zasmial.
„Nesmej sa, psychoš!"
„Kam sa podela milá Himara?"
„Tá chce spať."
Matrac sa prehol pod Hidanovou váhou, keď si ľahol vedľa mňa. Tričko už mal vyzlečené.
„Dobrú noc."
„Dobrú noc."
Otočila som sa mu chrbtom a zavrela oči. Zrazu som pocítila, ako si ma rukou pritiahol a objal ma okolo pása. Cítila som jeho teplo, keď sa môj chrbát opieral o jeho hrudník. Zaboril si tvár do mojich vlasov, a potom som už len počula jeho pravidelné dýchanie.
.
Ráno, keď som otvorila oči prvé, čo som videla bola Hidanova pokojná spiaca tvár. Ten pohľad ma uchvátil. Bola som celá dolámaná z toho včerajška aj z toho spánku. Spať v objatí znie síce pekne, ale vtedy človek nemôže späť v polohe, v akej chce. Opatrne som sa otočila smerom ku dverám, aby som sa mohla postaviť. Popri tom sa mi odhalilo rameno, na ktorom som mala staré stopy po Hidanových zuboch z toho večera, kedy ma chcel znásilniť. Zvláštne. Niekedy sa ku mne choval ako ku veci, ale teraz ma naozaj miluje. Dúfam.
Vtedy sa rozleteli dvere.
