Himara:
Sformovala som chakru na jemné vlákna a spojila ich s jednoduchou drevenou bábkou. Ohla som ukazovák a bábka zdvihla ruku. Vystrela ukazovák a namiesto neho ohla prstenník. Bábka sa rozohnala drevenou rukou, akoby chcela uštedriť ranu neviditeľnému protivníkovi. Urobila som viac kombinácií útokov, dokiaľ sa mi jedno chakrové vlákno nepretrhlo. Potichu som zanadávala a obnovila ho.
Sasori pokrútil hlavou.
„Musíš sa viac sústrediť."
„Snažím sa."
„Keď útočíš dávaš priveľa chakry dominantnému prstu, a tak inému žiadna chakra nezostane. Musíš udržiavať tok chakry v rovnováhe."
Prikývla som s skúsila to znovu. Tentoraz sa mi to podarilo bez problémov. Sasori uznanlivo prikyvoval.
„Na dnes to stačí. Od minulého týždňa si sa zlepšila."
Opatrne som pretrhla vlákna a bábka sa bezvládne zviezla na zem. Zdvihla som ju a zavesila na železný háčik na stene.
„Povieš mi konečne, prečo ma to učíš? Je to tvoja špecialita. Ja by som sa skôr mala venovať kekkei genkaiu a sharinganu."
Sasori sa uškrnul.
„Práve pre to. Pri sharingane a Ankarskom kekkei genkai chakru len uvoľňuješ, ale ty máš dobrý cit na formovanie a prenášanie chakry do neživých predmetov. Techniky, ktoré si vytvorila sú zasadené presne na tom, ale stále nezaobchádzaš s chakru dostatočne precízne. Preto som si myslel, že bábkarstvom môžeš trénovať jemnejšie formovanie chakry."
Sasori bol vždy dosť všímavý, ale u mňa veľa vecí prekuknuť nedokáže. Vždy mi nadával, že nič zo mňa nevie vyčítať. Ten istý problém má aj s Itachim. Nazýva nás Emo duo, za čo ho Itachi chytil do genjutsu. Spamätával dva týždne.
Cítila som ako v miestnosti nad nami sa hromadia ľudia.
„Sasori, asi by sme mali ísť. Schôdzka o chvíľu začne."
„Ešte si musím niečo vybaviť. O minútku som tam."
Prikývla som a nechala ho v tmavej miestnosti samého. Chodba bola prázdna a tichá. Jediný zvuk bol šuchot môjho akatsuki plášťa a mojich vlasov. Každého nesmierne štve, že ma nepočujú a potom ich vystraším, tak mi zakázali nosiť zopnuté vlasy, aby ma bolo aspoň trochu počuť. Vybudovala som si totiž zvyk sa zakrádať, aj keď nemusím. Mám to ešte od Orochimara, lebo som nechcela, aby ma objavil Kabuto. K mojej tichosti mi trochu pomáhalo aj to, že svoju hmotnosť mením na chakru. Síce, ak keď to nerobím, mám nezdravo nízku hmotnosť, ale takto vážim ledva tridsať. Prešla som cez chodbu až do konzultačnej miestnosti. Okrem Sasoriho tam boli všetci. Išla som si sadnúť na svoje miesto, ale Deidara ma chytil za ruku a hádzal po mne nahnevané pohľady.
„Čo chceš?"
Tvár sa mu zvraštila od hnevu.
„Čo chcem?! Vzala si mi stodvadsať ryo!"
Z modrých očí mu sršali blesky.
„No a? Potrebovala som ich na nový kondicionér, ktorý si mi TY minul."
„Nebol som to len ja!"
„Ty si ho používal najviac!"
Všetci sa za nami otočili. Kakuzu zdvihol oči od novín a premeriaval si nás.
„Himara, daj mu tie peniaze nech prestane hulákať."
„Nie! On mi kradol veci. Mám právo si od neho niečo zobrať!"
„Nič iné som ti nevzal!"
„A čo gumičky, očná linka, peniaze a hrebeň. Ešte mi to všetko musíš vrátiť!"
Deidara až očervenel od zlosti.
„Zabudni, ty starena!"
Rupli mi nervy.
„Prečo som sa pridala do organizácie, kde sa nachádza besná blondína?!"
Konan s Hidanom vyprskli od smiechu. Deidarom až mykalo od hnevu.
„Prajem si, aby som ťa nikdy nestretol!" z úst mu prskali sliny.
„Ako myslíš."
Sadla som si medzi Itachiho a Kisameho. Deidara, stále dosť napaprčený, si sadol oproti mne a posielal mi nenávistné pohľady. Po chvíli prišiel Sasori a schôdzka sa začala.
„Ďakujem, že ste prišli. Myslím si, že sa pýtate prečo som vás sem za-"
„Oi Pain, strč si tie úvody niekam a vyklop kvôli akej blbosti si ma vyrušil," prerušil ho Hidan.
Itachi sa ticho zasmial. Pain sa obzrel po miestnosti. Nikto z elitných ninjov mu nevenoval pozornosť. Vytočene si odkašľal.
„Preto, že Akatsuki už v minulosti mali misie ohľadom....Môžete mi venovať pozornosť?!"
Konan si pod stolom čítala magazín Kunoichi, Uchiha driemal s podoprenou hlavou, Deidara modeloval z ílu orla, Kisame si skúmal nalakované nechty, Sasori si znudene točil ceruzku medzi prstami, Kakuzu pod stolom stieral los a Hidan zápasil s kusom papiera, z ktorého vznikala nejaká guča.
Paina nedostatočná pozornosť rozhodila a prosebne pozrel na mňa.
Očami som mu naznačila:
Si vodca, tvoj problém.
Naštvane si vzdychol. Trochu mi ho prišlo ľúto, ale je dospelý, tak nech si to vyrieši. Nakoniec tresol po stole, až z neho vyleteli triesky, a tak si konečne vyslúžil požadovanú pozornosť. Všetci tam sedeli ako omráčení a pozerali na vodcu. Prvý sa spamätal Kakuzu.
„Ten stôl si zaplatíš ty!"
Pain odfrkol a pokračoval:
„V minulosti som vás niekoľkokrát posielal po jinchuriki. Teraz sa stal novým Kazekage Sabaku no Gaara, jinchuriki Shukaku. Chcem, aby ste......a viete, čo? Nie! Na túto misiu pôjdete, až keď Himara bude mať šestnásť."
„Čo prosím?!" zvreskol Deidara.
„Si ohluchol z tých výbuchov?" oboril sa na neho Pain.
Sasori sa na mňa s nádejou otočil.
„Kedy máš šestnásť?"
„Presne o päť mesiacov."
„Čo?! Akože, čo do vtedy máme robiť?!" spýtal sa Deidara zdesene.
„Loviť nukeninov. Potrebujeme peniaze," odpovedal Pain pokojne.
„No pekne," ofučal sa blondiak.
V duchu som sa usmievala. Sledovať obvykle chladných a arogantných elitných ninjov, ako sa hádajú je dosť zábavné. Spomenula som si na Naruta, ako trucoval kvôli ľahkým misiám. Poslednú dobu som myslela na Konohu čím ďalej tým častejšie. Chýbalo mi Narutovo fňukanie, Sakurino chichotanie a Leeho odhodlanie. Taktiež mi chýbal aj Kaito. Bola som zvedavá či vie, že som v Akatsuki. Aj Nozomi ma zaujímala. Či je stále u Orochimara alebo už je v Konohe. Spomienky mi prešli aj na Kakashiho.
Asi je na mňa nahnevaný.
Z tej myšlienky mi prebehol mráz po chrbte. Spomenula som si na tú facku. Nezišla mi z mysle, od kedy som odišla z Konohy. Spomenula som si však na slová Tsunade-sama: Len sa o teba bojí. Nevie, ako má milovať. Ku Ryuko bol tiež z počiatku chladný.
Nehnevala som sa na neho, ale vždy, keď som na neho pomyslela, tak sa mi stiahlo hrdlo. Čo sa asi stalo medzi ním a mamou? Spočiatku......takže sa pri nej naučil milovať. Tak prečo sa ku mne, tak choval?
Môj myšlienkový pochod však prerušil Pain, ktorý rozpustil schôdzu. Všetci boli nahnevaní, že nebude žiadna poriadna misia. A to je jediná vec, ktorú by som sa nemala dozvedieť. Lovenie jinchuriky. Nikdy mi Pain nepovedal na, čo ich potrebuje. Nechcela som o tom zatiaľ hovoriť Tsunade, ale keďže teraz ide o Gaaru a zrejme za chvíľu pôjde aj o Naruta, musím ju o tom informovať.
Vyšla som z úkrytu a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Marcové slnko príjemne hrialo. Nachádzali sme sa blízko zeme vetra, takže v tejto oblasti bolo trochu teplejšie. Rozopla som si akatsuki plášť a sadla si na malé drevené mólo pri jazere. Zopla som si vlasy, ktoré mi siahali až po driek, do konského chvosta a zavrela oči. Začala som presúvať chakru do hlavy.
Konoha....Tsunade-sama....
Tieto dve slová som opakovala v pravidelnom intervale, aby som sa vedela lepšie sústrediť. V mojej hlave nastalo tiché šumenie, ktoré bolo znamenie, že sa mi podarilo spojiť s Tsunade-sama.
„Godaime?"
„Himara? Som rada, že ťa počujem. Čo pre mňa máš?" spýtala sa natešene.
„Akatsuki sa chystá chytiť Gaaru kvôli Shukaku."
„Čože?!"
„Pain povedal, že, keď dovŕšim šestnásť rokov, tak približne vtedy pôjdu po Gaarovi."
„Na čo ho vlastne potrebuje?"
„Neviem. To je jediná informácia, ktorú predo mnou zatajujú."
Počula som ako Tsunade unavene vzdychla.
„Niečo o Sasukem?"
„Nie."
„Prepáč Himara. Musím ísť na zasadnutie rady."
„Samozrejme."
„Dopočutia."
Prerušila som kontakt. Hneď, ako som to urobila, rozbolela ma hlava. Bol to vedľajší efekt tejto techniky.
Sasuke.....ďalší človek, ktorého mám v hlave nonstop. O necelý polrok sa stane Orochimarovým telom. Ak nie skôr. Dostala som chuť niečo rozbiť alebo skríknuť, aby ma celý tento prekliaty svet počul. Chcela by som ísť znova ku Orochimarovi a tentoraz by som z neho vymlátila dušu. Vzala som kunai do ruky a priložila si ho na zápästie. Zarazila som sa. Ruka s kunaiom sa mi rozklepala a pomaly som ho vrátila do kapsy. Keď som bola u toho hada, tak som sa raz rezla. Prinieslo mi to upokojenie, ale zároveň mi bolo horšie. Vtedy som si uvedomila, že ubližovanie si, mi nepomôže. Nostalgicky som si vzdychla.
Chcem sa vrátiť do Konohy.
Ale nemohla som. Chcem poskytnúť dostatok informácii nutné pre porážku Akatsuki. Avšak Deidara by som nechala nažive. Ostatných už nemám šancu zachrániť. Bolo mi to ľúto, ale svet je krutý. Mimovoľne som sa pozrela na neďaleký les.
Niečo sa v ňom pohlo. Vyskočila som, akoby ma uštipla včela a išla sa tam pozrieť. Cítila som cudziu chakru. Bola mi priveľmi známa. Došla som až ku miestu, kde už nebolo vidieť jazero a tam som ho uvidela.
„Ako si to tu našiel Sasuke?"
Na jeho bledej tvári sa rozlial úškrn. Bol vyšší než naposledy. Keby sme sa postavili vedľa seba siahala by som mu len po rameno. Havranie vlasy ani bledá pokožka sa nezmenili. Zato zmenil štýl obliekania. Mal na sebe bielu košeľu, ktorá mu odhaľovala hrudník, okolo bedier mal opásaný kus sivo modrej látky a fialový pás. Jeho čierne oči si ma chladne premeriavali. Nakoniec sa ozval.
„Orochimarov úkryt je tu neďaleko. Chcel som byť chvíľu osamote a našiel som toto jazero, pri ktorom si náhodou sedela ty," povedal bez štipky akejkoľvek emócie.
Ako vidieť povaha sa mu nezmenila.
„Teraz pôjdeš za Orochimarom a povieš mu, že si ma tu videl?"
Snažila som sa nepozerať na jeho vypracovaný hrudník, ale oči mi tam aj tak sem-tam skočili.
„Možno áno a možno nie. Záleží len na tebe."
„Čo odo mňa chceš pán Pomstiteľ?" spýtala som sa sarkasticky.
Nadvihol obočie.
„Od kedy si v Akatsuki, tak si dosť dovoľuješ."
Tentoraz som nadvihla obočie ja.
„Ale zato vyzeráš oveľa zdravšie. Už nie si bledá ani vychudnutá."
Trochu sa mi nahrnula krv do tváre.
„Neodpovedal si mi na otázku."
Uchiha podišiel ku mne a zadíval sa mi do očí, ktoré zdieľali rovnakú farbu ako tie jeho.
„Odpoveď," zašepkal.
„Odpoveď na čo?"
„V Akatsuki si spoločne s Itachi, však?"
Srdce mi začalo biť rýchlejšie.
„Čo je jeho slabina?"
Uškrnula som sa.
„A ty si myslíš, že ti na toto odpoviem?"
V Sasukeho ónyxových očiach sa objavil náznak hnevu.
„Odpovedz!"
„Som s ním na jednej lodi a ty si zase s tým hadom, ktorému sa chystáš prenechať svoje telo. Nečakaj, že ti to poviem."
Keby, tak vedel, že na tú otázku nemám odpoveď.
Schmatol ma za vlasy. Prekvapene som zastonala.
„Odpovedz mi!"
„Nie!"
Zovrel mi vlasy ešte tuhšie.
„Čakám!"
Snažila som sa nestonať. Nakoniec ma pustil. Chytila som sa za hlavu a predýchavala to, čo sa práve stalo.
„Prečo sa chceš stať jeho telom?"
Sasuke na mňa prekvapene pozrel. Asi čakal úder.
„Pomôže mi to pomstiť sa."
„Ale stratíš samého seba."
Odvrátil odo mňa pohľad.
„Teba do toho nič."
„Ako myslíš."
Teraz mu asi fakt rupli nervy, lebo ma schmatol za ruky a pritlačil o strom. Zostala som trochu omráčená.
„Už, keď sme boli v Konohe a povedala si tie prekliate slová mal som chuť rozbiť to, čo som práve držal," zavrčal.
Spamätala som sa.
„Tvoj problém."
Potichu zanadával a znovu zapichol pohľad do mojich očí. Mala som pocit, že ma ten pohľad spaľuje z vnútra. Milovala som tie oči. Chladné ako ľad a hlboké ako oceán. Vybíjali mi dych.
Sasuke si priblížil tvár až nás od seba delilo len pár milimetrov. Cítila som jeho dych na mojich perách a moje vnútro kričalo od túžby spojiť moje pery s tými jeho. Sasuke zavrel oči, pustil mi ruky a tie svoje presunul do mojich vlasov. Palcami ma hladkal po tvári a ešte viac sa priblížil.....
