Himara:
Pomaly som otvorila oči. Najprv som nevedela, kde som, ale potom som sa zorientovala.
Som v Akatsuki.
Pomaly som sa posadila a pretrela si krk. Posteľ bola hrozne mäkká.
Nebola som zvyknutá na takúto posteľ. U Orochimara boli postele oveľa tvrdšie. Vstala som a otvorila skriňu. Bolo v nej len chlapčenské oblečenie.
Heh, konečne niečo normálne. U toho hada boli len priliehavé veci.
Vzala som si čierne tepláky a čierne tričko, ktoré bolo asi o tri čísla väčšie.
Keď som sa obliekla vzala som svoju tašku s hygienou a išla do kúpeľne. Našla som ju rýchlo, lebo na dverách bol nápis kúpeľňa.
Zaklopala som či tam niekto nie je. Nikto neodpovedal, tak som vstúpila. Vyzliekla som si tričko.
Pohľad mi padol na zrkadlo. V odraze som videla svoje telo posiate drobnými jazvami a modrinami. Už som ani nevnímala tú bolesť. Pociťovanie bolesti bolo pre mňa ako dýchanie. Stal sa zo mňa stroj, ktorý necíti bolesť. Ktorý nemá city. Už si ani nepamätám, kedy som bola naposledy šťastná.
Siahla som si rukou do vlasov. Od kedy mi ich Kakashi ostrihal, na pravej strane hlavy mi vždy stáli, ale od druhého mesiaca, čo som u Orochimara sú rovnejšie a dlhšie. Siahali mi až pod rebrá, ktoré mi cez kožu bolo výrazne vidno. Orochimaru mi dával len malé porcie, aby moje telo bolo pripravené pre prípad, že by som bola v situácii, kedy by som nemala žiadne jedlo. Spánok mi tiež odopieral. Každú noc som spala asi len tri hodiny. Vlastne mi to aj vyhovovalo. Mala som viac času na tréning. Zapla som vodu a začala si umývať vlasy. Používala som špeciálny šampón a kondicionér, aby boli moje vlasy pevnejšie a viac hebké. Dostala som ich od Kabuta. Vyrobil ich sám. Boli super, ale nech si trhne. Nenávidím ho.
Umyla som si vlasy a išla do kuchyne. Sadla som si za stôl a čakala. Po chvíli prišiel Deidara, oblečený len v modrých trenírkach. Odvrátila som pohľad. On sa posadil na stôl priamo predo mňa a pozeral mi do očí. Boli modré ako oceán. Tak modré oči nemal ani Naruto.
Trochu sa mi pri spomienke na neho zachvel žalúdok.
„Čo je na tebe také silné?" spýtal sa a privrel oči.
Teraz ma určite vyskúša.
Zamieril päsťou priamo na moju tvár. Chytila som ju.
Prekvapene otvoril ústa.
Trochu pritvrdím.
Stisla som mu päsť. Sykol od bolesti a vyslobodil sa.
„Dobre uznávam," hudral a odišiel do kuchyne. Z chladničky vybral mlieko. Pozrel na mňa a siahol ešte po niečom. Hodil mi jogurt.
„Ďakujem," povedala som.
On len pokrčil plecami a zalial si cereálie.
Zjedla som jogurt a išla do kúpeľne. Siahla som po kľučke, ale dvere sa otvorili. Stal v nich Kisame. Okolo pása mal uviazaný uterák. Usmial sa na mňa a odišiel. Umyla som si zuby a zaliezla do izby.
Len teraz som si všimla, že tu je polica s knihami.
Prečítala som niekoľko názvov a takmer všetky boli romantické. Vzala som jednu z nich. Bola čierna so strieborným vzorom. Volala sa Čierne ruže. Začala som čítať. Nebolo to, tak sladké ako som si myslela. Stratila som pojem o čase.
Niekto zaklopal. Zaklapla som knihu a išla otvoriť.
Stál tam Kakuzu.
„Poď na obed," povedal tónom, akoby ho čakala samovražedná misia.
Prikývla som. Nasledovala som ho do jedálne a sadla si do rohu ku stene. Oproti mne sa posadil Sasori. Ani sa na mňa nepozrel. Vedľa mňa si sadol Itachi.
„Nevadí ti, že som tu?" spýtal sa.
„Nie," odpovedala som.
Usmial sa.
Tak toto je ten človek, ktorý vyvraždil celý klan Uchiha?
Bol vysoký, mal dlhé čierne vlasy, peknú tvár a pod očami mal vrásky.
Vtipné, že Sasuke ho chce zabiť a ja sedím vedľa neho.
Z myšlienok ma vytrhla Konan, ktorá predo mňa dala tanier plný bieleho želé, v ktorom plávalo niečo žlté.
„Ou," dostala som zo seba a trochu som si nabrala na lyžicu. Pomaly som si to vložila do úst.
Hneď som to zapila vodou. Bolo to horko slané s divnou pachuťou.
