„Správu?"
„Nemôžeš sa so mnou stretnúť?"
„No....."
„Himara, čo tam robíš?"
Pozrela som na zem. Pod stromom stál Deidara.
Prečo práve teraz?!
„Zajtra o tretej ráno pri Orochimarovom úkryte pod Striebornou skalou. Buď tam."
„Dobre."
Prerušila som kontakt zoskočila zo stromu priamo pred Deidara.
„Čo si tam robila?"
„Nič."
„Moja milá, to ti nezožeriem."
„Tak zožer sushi."
Deidara otvoril ústa, ale rukou som ho umlčala. Zahľadel sa na mňa skúmavým pohľadom, ale nakoniec len prikývol.
„Čo to máš?" ukázala som na biely balíček, ktorý mal prehodený cez ruku.
„To je nové kimono. Moje staré mi bolo malé."
Prikývla som a išli na hotel.
„S kým si vlastne na izbe, lebo Konan spí s Painom?"
„S Hidanom."
Blondiakovi takmer vypadlo kimono z rúk.
„S Hidanom?! Pain sa zbláznil?!"
„Asi hej."
„Však vie, že najradšej by ťa pripravil o panenstvo."
„Hej, ale on si myslí, že ho týmto konečne privedie k rozumu."
„To je pekná blbosť."
„Súhlasím."
Prišli sme do hotela, vyviezli sa na najvyššie poschodie a pred Deidarovou izbou sa rozdelili. Ja som išla takmer až na koniec chodby. Hidan mi síce pripadal atraktívny, ale nie natoľko, aby som s ním zdieľala izbu. S hlbokým nádychom som otvorila izbu. Hidan sedel na zemi a deformoval kus papiera. Skôr som čakala, že bude ležať na posteli s ružou v ústach. No jasné...posteľ. Ako na potvoru manželská. Keď som zavrela dvere, tak sa otočil a guču papiera zakryl rukávom svojej bundy.
„Hráš sa na Konan?"
„Nestaraj sa."
Pokrčila som plecami, vzala si z tašky pyžamo a išla do kúpeľne sa prezliecť. Obliekla som si čierne tričko, samozrejme oveľa väčšie než moje číslo, lebo som ho potiahla Itachimu. Viem, že je to divné, ale používa úžasnú aviváž a on ho aj tak chcel vyhodiť. Navliekla som si staré čierne tepláky, umyla si zuby a išla spať. No vlastne nie spať len som si ľahla do postele.
„Nebodaj ideš spať. Však doma si v obývačke minimálne do tretej ráno."
Doma. Ako zvláštne to znelo.
„Nie, nejdem spať. Idem si ešte čítať."
Vzala som si knižku a začala čítať. Bol to krásny romantický príbeh. Poriadne som zmäkla, ale, keď tie romantiky sa čítajú, tak dobre. No nie všetky. Icha-icha bola strašná.
Hidan po mne sem tam hodil očkom, ale stále sa hrajkal s papierom. Po chvíli to však vzdal a hodil sa vedľa mňa na posteľ. Vzal mi knihu z rúk a hodil ju na gauč. Nadvihla som obočie.
„Chcem spať."
Pokrčila som plecami a zhasla lampu.
„Dúfam, že nechrápeš," otočila som sa za jashinistom.
„Heh, nie, ale Kakuskrblík mi hovorí, že hej," postrapatil si ulízané vlasy.
Vyzeral roztomilo, keď ich mal strapaté.
„Ty sa usmievaš?"
Rýchlo mi spadli kútiky.
„Nie."
Zasmial sa. Trochu som očervenela a otočila sa tvárou od Hidana. Cítila som, ako mi nadvihol prameň vlasov. Otočila som sa späť na neho. Pozeral sa na tie vlasy ako na kus zlata.
„Máš nádherné vlasy."
„Ďakujem."
„Aspoň nejakú emóciu si do toho vložiť mohla."
„Nemohla."
„Si beznádejná."
Nadvihla som obočie a znovu sa od neho odvrátila. Chvíľu sa ešte hral s mojimi vlasmi, potom sa otočil na chrbát a zaspal. Otočila som ku nemu tvár. Nevyzeral ako krviľačný zabijak, ktorým bol. Vyzeral, tak pokojne. Ústa mal mierne pootvorené a vlasy mu zakrývali oči. Spal bez trička, čo pre neho nebolo nič neobvyklé. Pohľadom som prešla po jeho vypracovanom hrudníku. Sem tam mu tam svietili jazvy od jeho rituálov. Jeho telo sa dvíhalo a klesalo pod nádychmi a výdychmi. Srdce mi začalo divoko biť a telo mi oblialo príjemné teplo. Nebolo to také ako pri Kabutovi. Pri Kabutovi som sa cítila dobre, ale, keď som sa s ním rozišla, tak som si uvedomila, že bol skôr len kamarát s benefitmi. Nemilovala som ho. Bol to len dobrý pocit. Pocit dvanástky, ktorá dostala svoj prvý bozk. K Hidanovi som cítila niečo viac, ale stále to nebolo to, čo cítim ku Sasukemu. Na neho však musím zabudnúť. Ak nezabudnem zožerie ma to zvnútra. Už teraz som z toho na nervy. Potichu som si vzdychla, aby som nezobudila Hidana. Uprela som oči na mesiac, ktorý presvital cez záves. Úzky kosáčik mesiaca žiaril na atramentovo modrej oblohe posiate hviezdami. Bol to nádherný pohľad. Zívla som a ponorila sa do ďalšej bezsennej noci.
Ráno ma zobudili lúče vychádzajúceho slnka. Hidan ešte spal. Vstala som z postele, vzala si oblečenie a zamkla sa v kúpeľni. Obliekla som si čierne rifle priliehavé čierne tričko a čiernu bundu. Umyla som si tvár, učesala si vlasy a vyšla z izby. Takmer som narazila do Konan, ktorá stála pred dverami.
„Dobré ránko! Dobre, že si hore. Ideme sa najesť do jednej perfektnej kaviarne a potom ideme na manikúru, ku kaderníčke, ideme si urobiť make-up....."
„Uou spomaľ. Poďme sa najprv najesť."
S Konan sme išli do kaviarne s bielymi stenami, drevenou podlahou a mäkkým svetlom. Pri drevených stoloch stáli stoličky so sivým poťahom. Na stenách viseli obrazy prírody a rôznych kvetov. Pôsobila útulne. Hneď ako sme vošli, tak za nami prišla staršia pani, ktorá nás usadila ku oknu s výhľadom na mestečko. Na parapete rástli červené muškáty. Objednali sme si latte a domáce kroasány. Boli dobré, ale Konan neustále mlela o tom, že aké topánky si kúpi a ako si chce urobiť nechty. Mala som z nej hlavu ako melón, ale bola roztomilá, keď odhodila svoju chladnú stránku. Keď sme skončili, tak sme zaplatili a pobrali sa do najbližšieho nechtového salóna. Konan sa zvítala s mladou minikúrkou, ktorá jej začala upravovať nechty podľa jej pokynov. Mňa si vzala jej kolegyňa, ktorá mala niečo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Usadila ma do čierneho koženého kresla a začala mi upravovať nechty, aby mali dokonalý tvar.
„Chcete ich aj nalakovať Himara-sama?"
Mala tichý príjemný hlas.
„Môžete mi urobiť francúzske nechty?"
Usmiala sa a pustila sa do práce. Prsty jej šikovne pracovali. Pracovala s takou jemnosťou a precíznosťou.
„Niekedy ste boli kunoichi."
Prekvapene zdvihla hlavu.
„Odkiaľ to viete?"
„Len ninjovia majú také precízne pohyby."
Vzdychla si a pokračovala v práci. Po chvíli prestala a pozrela mi do očí.
„Vyštudovala som ninja akadémiu v Skrytej Trávnatej. Stala som sa geninom potom chuninom až som to dotiahla na jounina. Dostali sme za úlohu chrániť synovca feudálneho pána a ja som bola kapitánkou tej misie. Avšak zlyhala. Synovca feudálneho pána uniesli a zabili členovia ANBU zo Skrytej Kamennej. Pán zúril. Dal to za vinu mne a prehlásil ma za nukenina. Z hnevu som napadla svojich spolupracovníkov a utiekla. Dozvedela som sa o tejto dedine a prišla sem. Prijali ma tu, našla som si tu manžela, mám dve krásne deti, pracovala som ako krajčírka, ale teraz pracujem tu a baví ma to. Som šťastná."
Prikyvovala som. Táto žena mala ťažký život. Teraz ho však mala pekný ďaleko od vonkajšieho sveta.
Pokrútila hlavou a pokračovala.
„A vy?"
„Čo ja?"
„Ste vydatá? Ale nemusíte mi odpovedať ak nechcete."
„Zatiaľ nie. Mám len pätnásť."
„Nemáte ani priateľa? Dievčatá vo Vašom veku obvykle niekoho majú."
Hneď sa mi pred očami objavil obraz Hidana a Sasukeho.
„Nie. Som samotárka a chlapi sa na mňa otáčajú len pre to, že mám vraj pekný zadok."
Zasmiala sa.
„Tak to máte zlé. Ste pekné dievča, avšak tie niekedy trpia najviac. Hotovo. Dúfam, že sa Vám to páči Himara-sama."
Pozrela som na svoje nechty. Boli krásne lesklé.
„Sú úžasné."
Konan už mala tiež hotové nechty, tak sme zaplatili a odišli.
„Nie sú úžasné?" zapišťala.
Obvykle oranžové nechty sa zmenili na levanduľovo fialové.
„Sú pekné. Kam ideme teraz?"
„Na kozmetiku."
„Nieee."
