Utekala som ako najrýchlejšie som v tých strašných šatách mohla. Keby som mohla, tak ich so seba strhnem, ale nechcem, aby ma niekto videl pobehovať v podprsenke a kraťasoch. Asi pätnásť minút som uháňala lesom než som došla ku vysokej hore. Striebornej hore. Aktivovala som krídla a preletela ju. Nebola veľmi široká. Neletela som vysoko, aby moje telo nedostalo šok. A to by pri mojom vysokom krvnom tlaku nebolo dobré.
Stále som mala v hlave ten moment, kedy mi povedal, že ma miluje. Aj ja som ho milovala....teda nie......teda ja neviem. Musela som sa však sústrediť.
Pristála som na jednom strome a odvolala krídla. Zoskočila som na zem. Predo mnou sa nachádzala, ako otvorené ústa, diera do zeme ohraničená malými sochami hadov. Nozomi tam už bola.
„Už bolo načase."
„Prepáč, trochu som sa zdržala."
„Trošku?! Pätnásť minút!"
„V šatách sa nedá utekať."
„Aký otec, taká dcéra."
„To by som mala povedať aj ja."
„Prečo?!"
„Obaja ste neznesiteľní."
Na jej perách zahral pobavený úsmev.
„Teraz k veci, čo si mi chcela povedať?"
„Orochimaru by chcel zaútočiť na Akatsuki, ale neboj sa, lebo ten starý dedo sa teba a Itachiho bojí. Ten hadí mozog má aspoň toľko mozgových buniek, aby si uvedomil, že na vás nemôže zaútočiť."
„Dóbre, to bolo všetko? Lebo ak hej. Tak si ma pripravila zbytočne o čas a ja som sa tu trepala v tejto garderóbe zbytočne."
Nozomi sa zasmiala.
„Neboj sa. Prišla som ti ešte povedať jednu vec."
„Hm?"
„Sasuke sa možno nestane Orochimarovým telom."
Striaslo ma. Pri Hidanovi som na neho zabudla.
„To je dobrý vtip."
„Ale to nie je vtip. Sasuke naozaj....."
Zvihla som ruku, a tým ju umlčala.
„To stačí. Sasuke sa rozhodol. Nedávaj mi klamnú nádej."
Hrdlo sa mi stiahlo a oči ma začali štípať. Nie, musím byť silná. Sasuke o pár mesiacov zomrie.
Nadýchla som sa a potom dlho vydýchla.
„Ako myslíš. Mimochodom babka Tsunade chce nejaké informácie o Akatsuki a chce vedieť dôvod, prečo nechceš, aby sme sa zbavili Deidara."
„Kde sa podela Tsunade-sama."
Čiernovláska si rukou prehrabla vlasy.
„To už je dávno minulosť, ale ja chcem tie informácie."
To dievča je strašne nedočkavé. Presne ako jej otec, ale v lepšej verzii.
„Teraz sa Akatsuki budú, sústrediť, na lovenie nukeninov, aby nahromadili dosť peňazí na biznis. Potom, ako som už spomínala Tsunade-sama, keď dovŕšim šestnásť, pôjdu po Kazekagem, aby z neho získali Shukaku."
Nozomi zdesene vyvalila oči.
„Čo prosím?! Na čo, akože potrebujú Shukaku?"
„To neviem. Nechcú mi to povedať, ale teraz, keď to viete môžete urobiť dostatočné opatrenia a varovať Gaaru."
Nozomi sa trochu upokojila. Zvláštne.
„A ako je to s tým Deidarom?"
Chytila som sa na zátylku. Nechcela som, aby niekto vedel, prečo to nechcem, ale nemôžem klamať vlastným. Možno dôvod zmení ich zmýšľanie. Vzdychla som si.
„Tak fajn. Deidara...on je...berieme sa ako súrodenci. Je to len decko, ktoré prišlo do Akatsuki, lebo prehral súboj s Itachim. Nechcem, aby zomrel. Bol prvý, čo sa ma tam ujal. Prosím povedz Tsunade, nech ho nechajú nažive."
V modrých očiach sa jej blyslo dojatie.
„Poviem. Prepáč, už by som mala ísť. Veľa šťastia."
„Počkaj! Ešte mi povedz, ako sa má tím 7."
Usmiala sa.
„Naruto trénuje s Jirayom, Sakura trénuje s babkou a Kakashi...no, má depky."
Srdce mi zalial smútok.
„Nechcela som, aby sa mu to stalo."
„Babka mi hovorila o vašom rozhovore. Kakashi konečne pochopil, čo to znamená milovať. Chodí po dedine ako mŕtvola. Chýbaš mu."
Prikývla som.
„Aj mne chýba. Všetci mi chýbate."
„Ó, niekto nám tu zmäkol."
„Sklapni Jashagoro!"
Nozomi sa s otočila na odchod, ale ešte než odišla, tak sa ešte na mňa pozrela.
„Vidíme sa Hatake."
Zamávala som jej na rozlúčku. Tiež mi zamávala a rozbehla sa na juh. Stála som tam až dovtedy, dokiaľ jej chakra nezmizla. Cítila som sa, akoby mi spadol kameň zo srdca. Najviac sa ma dotkol Kakashi. Nemohla som sa dočkať, keď ho znova uvidím.
Vyvolala som krídla a letela smerom ku dedine.
Do pekla...ako to vysvetlím Painovi?
