„Onriwanské prekliatie? Čo je to?" spýtala som sa zmätene.
Kaito si plesol dlaň o čelo.
„Ty nevieš čo to je? To je tak známa vec!"
„Sklapni a radšej mi to vysvetli," odsekla som.
Kaito si vzdychol a spustil:
„Onriwanské prekliatie nie je vlastne kliatba. Je to skôr psychický stav, ktorý si veľa doktorov nevie vysvetliť. Niekoľko ľudí sa po strate nejakých im dôležitých ľudí, citovo naviažu na jedného človeka, ktorého už nikdy neprestanú milovať. Napríklad ak človek stratí svojich rodičov, tak sa môže citovo napojiť na človeka, do ktorého sa zamiluje, ale to až tak, že ak ho ten človek opustí, tak už sa nikdy nezamiluje. Alebo aspoň nie úplne. Môžu si nájsť aj niekoho iného, ale už ho nebude milovať, tak ako predtým. Takže ak sa Katema, moja parťačka, veľmi silno citovo naviaže na Deidara a ten jej zlomí srdce, tak už nebude schopná sa plne zamilovať. Raz sa tak naviazala na nejakého chlapca, ale našťastie tie city neboli tak silné. Opustil ju. Bojím sa, že to isté sa jej stane s Deidarom."
Zaklipkala som očami.
„To...je hrozné," vyjachtala som.
Onriwanské prekliatie...Je možné, že som sa po Tarovej smrti citovo naviazala na Sasukeho? Možno preto som mala výčitky a nemohla som na neho prestať myslieť, keď som sa zamilovala do Kabuta a Hidana...
„Už by som mal ísť, čaká na mňa Katema a ešte moja ďalšia parťačka Akiri. Ideme trénovať," poškrabal sa Kaito sa krkom.
„V pohode, ja by som tiež mala ísť. Rada som ťa videla Kaito," usmiala som sa.
„Aj ja teba. Hádam sa uvidíme ešte pred vojnou," opätoval mi úsmev.
.
„Mara!"
Ach nie.
Deidara sa mi hodil okolo krku a pevne ma objímal.
„Neviem dýchať," upozornila som ho priškrtene.
Deidara to však ignoroval a ďalej ma držal v pevnom zovretí.
„Bál som sa o teba," pokračoval.
„Deidara, pusť ma!" pišťala som.
Deidara ma nakoniec pustil, takže som sa konečne mohla nadýchnuť.
„Kde si vlastne bola?" spýtal sa.
„U Ankarovcov," odvetila som, šúchajúc si ramená.
„Aha hej. A...povedali ti čo si chcela?" spýtal sa.
„Áno. Oh a vlastne ešte niečo naviac," pohľad mi zvážnel. Deidara si všimol moju zmenu postoja.
„Stalo sa niečo?" spýtal sa znepokojene.
„Kaito...teda...povedal mi, aby si si držal odstup od Katemy."
„Čože?! Prečo?" spýtal sa zaskočene.
Začala som mu rozprávať všetko o Onriwanskom prekliatí. Deidarov výraz zmäkol a vzdychol si.
„Rozumiem," povedal potichu.
„Deidara..."
Zdvihnutím ruky ma umlčal.
„To však neznamená, že ju prestanem milovať. Nemám v úmysle jej zlomiť srdce alebo ju opustiť. Nikto nemá právo mi prikazovať koho milovať alebo nie," povedal odhodlane.
Nemohla som sa ubrániť hrdému úsmevu. Pripadalo mi to ako včera, keď bol Deidara len sopliak, ktorý sa zaujímal len o seba. Zmenil sa, ale k tomu dobrému. Bol viac zodpovednejší.
Je zvláštne ho takto vidieť.
„Nie vážne. Usmievaj sa častejšie. Možno tak si k sebe pritiahneš niekoho viac pri rozume než bol Hidan," vyškieral sa.
Zodpovednejší, ale stále je to Dei-dei.
„Nemám v záujme niekoho priťahovať. Aspoň nie zatiaľ," odvetila som.
Ja mám Sasukeho...teda čo? Himara nie! Sasuke zlý! Nesmieš!
„Himara si okej?" spýtal sa ma Deidara.
Až vtedy som si uvedomila, že rozhadzujem rukami.
„Uhm...hej. Len som sa zamyslela."
Deidara prižmúril oči, ale potom len pokrčil plecami.
„Umieram od hladu. Poďme sa najesť. Neďaleko odtiaľto som videl obchod s dangom," navrhol, pri čom si šúchal škvŕkajúce brucho.
„Tak fajn," súhlasila som.
A išlo sa. Prechádzali sme mestom, kde po nás ľudia stále pokukovali. Niektorí si šepkali niečo nie veľmi milé veci o Deidarovi. Blondiak to však ignoroval a veselo si pískal.
Bola som rada, že si z toho nerobí ťažkú hlavu.
Keď sme konečne dorazili do stánku s dangom, tak sme si objednali a sadli si na neďalekú lavičku. Deidara mal dango s nejakou karamelovou polevou a ja som mala dango s príchuťou nejakého modrého ovocia. Na paličke sa striedala biela a modrá kombinácia. Tie farby mi pripomenuli Sabura. Kde asi je? Neubližuje mu Kabuto? Pri myšlienkach na malý uzlíček v Kabutovom náručí mi prišlo úzko. Až vtedy som si uvedomila. ako málo som na neho myslela. Myslela som viac na to proroctvo ako na vlastného syna.
Čo som to za matku?
Ako zvláštne to slovo znelo. Bola som troska, ktorá ani nevedela kto je. Nevedela ani o existencii svojho syna, ktorý bol vytvorený. Ani som si nechcela predstaviť, ako sa Saburo zatvári, keď zistí, že on nie je výkvet lásky, ale len jednostrannej obsesie a túžbe po moci. Bude vyrastať bez lásky. Kabuto ho určite nikdy nebude milovať. Avšak tie oči, akými sa pozeral na nášho syna nasvedčoval niečo iné.
Pokrútila som hlavou. Má alebo nemá rád, budem si musieť Sabura zobrať. S Kabutom nemá budúcnosť.
„Himara, si tu?" zamával mi Deidara rukou pred očami.
„Uh...hej, hej. Len mi niečo prebehlo mysľou," odvetila som.
„Poslednú dobu nejak často," podpichol ma a napchal si do úst ďalší kúsok danga.
Chcela som mu niečo odseknúť, ale nakoniec som sa na to vykašľala, lebo som nemala náladu začať hádku.
Konnichiwa
Ospravedlňujem sa, že dlho nič nevyšlo, ale teraz som mala toho veľa. Sľubujem, že sa to zlepší. Dúfam, že vás tento príbeh ešte baví.
Sayonara
