Vo dverách stál Pain, ktorý tak vyvaľoval oči až som mala pocit, že mu ten rinnegan vypadne z jamôk. Ale nečudujem sa mu. Vidieť dievča s odhaleným ramenom, na ktorom mala ružovú jazvu od zubov, ležať vedľa polonahého chlapa, tiež by som si všeličo myslela.
„Čo sa tu do pekla deje?!" zreval.
Snažila som sa nevybuchnúť od smiechu, zatiaľ, čo sa Hidan pomrvil a prehodil mi ruku cez bok. Lakťom som ho udrela do brucha. Zastonal.
„Prečo mi to robíš, zlatíčko?"
„Vstávaj!"
Neochotne otvoril oči, ale keď uvidel Paina, tak vyskočil z postele ako namydlený.
„Čo tu, pre Jashina, robíš?!"
Pain sa ku nemu rýchlosťou blesku priblížil a začal ho škrtiť.
„Čo-som-ti-hovoril?!" vrčal.
„Nič som neurobil," bránil sa Hidan lapajúc po dychu.
„Si nechutný. Ako sa opovažuješ? Má len pätnásť! Čo som ti hovoril, keď prišla?! Ak otehotnie zabijem ťa."
Rozhodla som sa zakročiť.
„Pain, nechaj ho. Nič sa nedialo."
„Videl som svoje."
„Pain ja ti sľubujem, že sa nič nestalo."
„A to ti mám veriť?! Alebo sa ti vyhrážal?"
„Nie, stále som panna. Ja by som to do svatby nerobila. A vôbec...čo si o mne myslíš?!"
Aktivovala som svoj kekkei genkai. Pain sa trochu stiahol.
„Takže sa nič nestalo?"
„Nie. Ale ak o tom niekomu povieš. Zabijem ťa."
Bolo odvážne sa vyhrážať vodcovi, ale musí sa naučiť nerobiť ukvapené závery.
„Tak fajn," otočil sa k Hidanovi, „ak sa dozviem, že si Himaru pripravil o jej bohatstvo. Vlastnoručne ťa rozsekám na malé kúsky," pustil ho a odpochodoval.
„Ďakujem, myška."
Vlepila som mu facku.
„To bolo za, čo?"
„Tá prezývka je strašná."
Chytil ma za ruky a otočil ma.
„Čo to robíš?!"
Objal ma okolo pása a bradu si položil na moju hlavu.
„Si pre mňa ako droga. Nemôžem sa ťa nabažiť."
„Mal by si sa ísť liečiť."
Zasmial sa a pobozkal ma na krk.
„Mali by sme upratať ten bordel, čo si tu narobil. O chvíľu odchádzame."
Tak sme sa pustili do práce. Pozbierali sme sviečky a poskladali ich do skriniek. Pozametali sme aj lupienky kvetov a pobalili si veci. Hidan trval na tom, že mi vezme moju tašku, ale nakoniec som ho presvedčila, že si ju vezmem sama.
.
„Bolí ma hlava," kňučal Deidara, ktorého som musela držať, aby sa nezosypal. Bol ťažší než vyzeral.
„Keby si sa včera neopil, tak by si nemal opicu," poučoval ho Sasori.
„Sklapni Sasori-danna."
„No hej, ale ako sa bez neho dostaneme domov. Nie všetci vieme lietať," napadlo Kisameho.
„Sakra," zaklial Pain.
Prešli sme cez bránu a pred nami sa otvoril hustý les.
„Ja by som možno vedela ako na to."
„Fakt?" nadvihol obočie Kakuzu.
„Deidara-nii-san, daj mi trochu z toho ílu."
Blondiak mi vyhovel a z kapsy vytiahol guličku bieleho ílu. Vzala som si ju do ľavej ruky, na ktorej sa mi otvorili ústa a tie ten íl pohltili.
Deidara to sledoval s otvorenými ústami.
„Ako to, že máš môj kekkei genkai?"
