Zobudila som sa v Deidarovom náručí. Ležali sme na zemi v Konaninej izbe. Bola presne taká, akú som si ju predstavovala. Fialové steny polepené plagátmi rôznych spevákov a hercov, veľká posteľ plná plyšiakov, šatník preplnený oblečením, obrovská šperkovnica a na každej skrinke boli rôzne origami. Deidara sa trochu pomrvil a otvoril oči.
„Už je dobre?" spýtal sa.
Vtedy sa mi pred očami znova odohral ten moment. Po tvári mi stiekla slza. Blondiak sa posadil a utrel mi ju.
„Chceš o tom hovoriť?"
Pokrútila som hlavou. Deidara prikývol, postavil sa a pomohol vstať aj mne.
„Poďme sa najesť," chytil ma za ruku a išli sme do kuchyne. Posadil ma za stôl a zmizol v kuchyni. Po chvíli sa vrátil s tanierom plným onigiri. Sasukeho obľúbené jedlo. Znovu mi do očí vyhŕkli slzy, ale prehltla som ich spolu s prvým sústom onigiri.
„Ako sa cítiš?" spýtal sa Deidara starostlivo a tiež si odhryzol z ryžového trojuholníka.
Moja ruka spočinula na Hidanovom prívesku. Od jeho smrti som ho nosila každý deň.
„Ani neviem, čo cítim," povedala som ticho.
Deidara na mňa chvíľu pozeral a potom mi položil ruku na rameno.
„V babských pocitoch sa nevyznám, ale vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek."
„Ďakujem," usmiala som sa.
„Eeehm...Himi?"
„Mhmm?"
„Tak ma napadlo či by som nemal ísť na tú misiu s tebou. Mám taký pocit, že tam chceš vysypať listy, tak by som sa rád stretol s holubom," povedal šeptom.
Najprv som na neho pozerala či je normálny, ale potom mi doplo. Pod listami myslel správu a pod holubom človeka, ktorému ju odovzdám.
„Keď sa ti chce," súhlasila som.
„Ďakujem Hima!" široko sa usmial. Svojím spôsobom mi ten úsmev pripomínal Narutov. Čistý, úprimný, zubatý. Aký asi teraz je? Možno je už vyšší než ja. Kto vie? Možno je už mentálne zrelší. Usmiala som sa nad predstavou zodpovedného Naruta. Veľmi by si s Deidarom rozumel. Dúfam, že mu odpustí.
„Odchádzame už dnes," oznámila som a zjedla posledné zvyšky raňajok.
„Ale misia začína zajtra," namietol Deidara.
„To hej, ale chcem najprv vybaviť toho nukenina, aby sme potom mali pokoj. Taktiež aj cesta zaberie nejaký čas," odpovedala som a spratala prázdny tanier.
O desať minút sme boli obaja pripravení.
Bolo krásne slnečné ráno. Zhlboka som sa nadýchla a užívala si slnečné lúče, ktoré mi hladili tvár.
„Kamže?" ozval sa hlas a pred nami sa zjavil Madara. Deidara sa trochu stiahol a sklopil oči.
„Ideme na tú misiu do Trávnatej," odpovedala som.
„Nemala si ísť len ty?" pohľad presunul na blondiaka, ktorý sa zachvel.
„Je zakázané, aby išiel so mnou?" uškrnula som sa.
„Nie. A vlastne je lepšie, keď pôjde," povedal.
„Madara, povedz Zetsuovi nech za nami nejde. Znervózňuje ma," požiadala som.
„Ktože ťa znervózňuje?"
Otočila som sa. Za nami stál Zetsu, ktorý sa na mňa pozeral s nesúhlasom.
