Itachi: Čo sa to do pekla stalo? Ležal som na posteli a premietal som si, čo som pred chvíľou videl. Naisto viem, že sa ju Hidan snažil znásilniť a ona sa mu za to pomstila. Logicky to do seba zapadalo, ale prečo sa tvárila tak vyľakane? Keby som bol na jej mieste, tak by som toho Jashinistu rozsekal na kúsky a hodil Kisameho rybičkám. Pamätám sa ako to raz skúsil na Konan a skončil napichaný papierovými ihlami. Pri tej spomienke som sa usmial. Ale chudák Himara. Prvý deň v Akatsuki a už ju chceli pripraviť o panenstvo. Asi, predtým než by ho pripravila o hlavu, ju mohla zastaviť nejaká spomienka. Žeby niekoho zabila? Spýtam sa jej zajtra, ale ako tak uvažujem, tak sa asi nezačína spolupráca. Zívol som a takmer okamžite som zaspal. Zobudil som sa o ôsmej ráno a prvé, čo som urobil bolo, že som zaklopal Himare na dvere. Jej izba je hneď vedľa mojej. Otvorila. Bola už komplet oblečená.
„Môžem vstúpiť?" spýtal som sa. Prikývla. Zrejme nie je veľmi výrečná. Vošiel som a zavrel za sebou dvere.
„Tak najprv. Volám sa Uchiha Itachi, ten ktorý zabil celý klan bla bla bla. Teší ma," vysypal som.
„Aj mňa," odpovedala stroho. Trochu ma prekvapil jej hlas. Čakal som, že bude piskľavý, ale bol tichý a trochu hlbší, podobný ako Konanin.
„Teraz k veci. Tá včerajšia noc....." začal som. Vzdychla si. Asi ju to žerie.
„Tak inak. To ako si sa včera v noci tvárila......"
„To nie je moc inak, ale pokračuj," hmkla.
„Ehm....pripadalo mi, akoby si už niečo podobné zažila," pokračoval som opatrne.
„A ty čakáš, že ti o tom poviem?" nadvihla obočie.
„Uhh....áno?"
„Tak potom máš IQ nižšie než päťročné decko."
„Prečo mi to nepovieš?" spýtal som sa podráždene. Nemôžem uveriť, že ma, tak dala dole.
„Po prvé: Lebo sme sa len včera stretli a po druhé: ty mi neveríš, ja neverím tebe," povedala prosto.
„Ale ja ti verím," namietol som.
„Počkať, to fakt?" spýtala sa prekvapene.
„Teraz sme kolegovia. Musíme si dôverovať a myslím, že by si kamoša ocenila." Očami ma skúmala či mi na tvári neobjaví náznak klamstva. Nakoniec si len vzdychla a naznačila, aby som si sadol vedľa nej na posteľ. Chvíľu bolo ticho a potom začala:
„Mala som päť rokov. Vtedy som ešte bola v deckom domove a tam sa o nás staral chalan, ktorý sa volal Taro. On bol jediný, ktorý mňa a Naruta nevidel ako monštrá. No mňa sa všetky deti báli, lebo som mala tak dvakrát väčšiu silu. Ale raz niekam odišiel a ja som sa ho rozhodla sledovať. Potom som ho, ale stratila, tak som sa išla len prejsť. Keď som sa vracala späť, tak som išla okolo nejakej krčmy a on odtiaľ vyšiel, ale nevedela som, že to bol on. Nebol sám sebou. Chcel ma napadnúť nožom, ale ja som mu ho zobrala a....." hlas sa jej zlomil, ale neplakala. „Sekla som ho tým nožom lebo ma pritlačil ma zem a chcel ma uškrtiť. Až potom som zistila, že to bol on. Vtedy sa vrátil k sebe. Keď umieral, požiadal ma o odpustenie. Chcela som sa tým istým nožom ukončiť," ukázala na jazvu, ktorú mala na krku, „Vtedy sa vo mne prebudil sharingan. Potom som to raz nezvládla a chcela som sa otráviť liekmi. Vtedy ma zachránil Naruto," keď to do povedala pozrela na mňa. Myklo so mnou. To nie je možné.
„Ty máš mangekyo sharingan?!"
„Zistila som to len nedávno. Pravdepodobne sa prebudil v tú istú noc, kedy zomrel Taro," vysvetlila.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Himarin Mangekyo sharingan)
„A keď si sa chcela pomstiť Hidanovi, spomenula si si na Tara?" Prikývla.
„Teraz sa mi budú ešte viac vyhýbať," vzdychla.
„To určite nie," upokojoval som ju. Nadvihla obočie.
„Tak fajn, ale po nejakom čase to bude v pohode. Poď si dať raňajky," ťahal som ju z izby. Išla dosť neochotne. Keď sme prišli do jedálne všetci zdvihli zrak, ale potom pokračovali v konverzácii. Sadol som si do rohu ku stene a Himara si sadla vedľa mňa. Podal som jej pečivo a nejakú nátierku. Po chvíli prišiel Deidara s miskou plnou cereálií.
„Dobré ráno my little sis," zaspieval a sadol si vedľa Himari. Všetci, vrátane mňa, sa na neho prekvapene pozreli.
„Čo je?" spýtal sa plnými ústami.
„Ty si sa zaprisahával, že jej nikdy nebudeš veriť a teraz ju voláš sestra?" spýtal sa Kakuzu nechápavo.
„Zmenil som názor starký," odfrkol. Takmer som to nepostrehol, ale Himare sa mykol kútik pier. Po raňajkách sa všetci rozišli. Keď Himara išla vedľa Sasoriho, zakopla.
„Prepáč. To som nechcel," povedal falošne.
„Ty...." vrčal som.
„Itachi nechaj to tak!" chytila ma za rukáv.
„Danna, čo to robíš, hm?" spýtal sa Deidara vytočene.
„Ty sklapni. Ty ani nevieš, čo je pravé umenie!" skríkol Sasori.
„Umenie je výbuch!" zvreskol Deidara.
„Večné!"
„Hej! Prečo si to urobil?" vložil som sa do toho.
„Ona nás zradí! Však si videl, čo urobila Hidanovi!"
„Snažil sa ju znásilniť, hm!" vykríkol Deidara. Sasori prekvapene otvoril ústa.
„Nenávidí Orochimara! Pre ňu to bolo vykúpenie, že tu je!" pokračoval.
„Vy ste jej to zožrali?" spýtal sa Sasori. Vrazil som mu. Hneď na to mu vrazil aj Deidara.
„Sklapni! Ty nemáš poňatia čím si prešla!" skríkol som.
Deidara Himaru objal.
„Nebudeš urážať moju mladšiu ségru, hm!"
„Prestaň mi tak hovoriť," povedala pridusene.
„Neprestanem," uškrnul sa.
„Čo už s tebou," vzdychla Himara. Sasorimu sa v očiach zračila ľútosť.
„Prepáč," povedal. Himara sa oslobodila z Deidarovho zovretia a vlepila Sasorimu facku.
„Asi som si to zaslúžil," zasmial sa.
„A čo vy máte s tým umením?"
„Len sa nevedia dohodnúť či je umenie výbuch alebo večné," odpovedal som za nich.
„Podľa mňa je umenie niečo subjektívne. Každý vidí krásu v niečom inom. No ja idem dočítať knihu," povedala a odišla. Deidara a Sasori sa za ňou prekvapene pozerali.
„Počúvaj blondína, ona má vlastne pravdu," pripustil Sasori.
