Ako správne zlomiť srdce I.

29. Alex - Pretvárka nie je večná

Nebudem sa pretvarovať. Aj sama k sebe by som mala byť úprimná. Pravdou je, že ma sklamal pohľad na prázdne miesto vedľa mňa dnes ráno. Neviem, čo presne som čakala, ale nič sa nesplnilo. Všetko sa pokazilo. Prečo je tak komplikovaný?? Všetko vyzeralo byť v najlepšom poriadku a on potom zmizol. Ani neviem, kedy sa mu podarilo zujsť.

Zmierila som sa s tým, že nikdy nebude môj takým spôsom, ako si prajem, ale krď už všetko vyzeralo, že by to mohlo fungovať, tak jednoducco odišiel. A bez vysvetlenia.

Pamätám si, že sme si včera ľahli a asi sme zaspali, ale neviem si predstaviť ako ticho a opatrne musel odísť, aby ma nezobudil. A prečo to vlastne urobil?? Jeho činy hovoria, že ma chcú a potom sa otočia a nevidia ma. A ja neviem prečo. Prečo je tak premenlivý?? Jeho oči majú farbu hlbokého oceánu, ale to očividne nie je to jediné, čo majú spoločné... je tajomný... nedozerný... nepredvídateľný... rozbúrený a divoký... a zároveň pokojný a tichý... búrlivý a utápajúci... a tiež jemný a priamy... Je všetko a ťažko sa v ňom vyzná. Je zúrivý a krásny. Nezmapovateľný a očarujúci. A do tohto grázla som sa musela zamilovať -_- .

Najhoršie na tom celom je, že sa ho na to v škole nesmiem spýtať, pretože hra na spolok pokračuje prvou a možno aj hneď poslednou fázou, Hra na Romana. V škole mám hrať odpor k Viktorovi a sympatie k Romanovi a moje srdce to túži urobiť presne naopak. Ale po dnešom osamelom ráne nebude ťažké si Viktora nevšímať a nevysielať mu žiadostivé pohľady ako predtým. Budem len dôverne smutná. Bez pretvárky. Veď na čo sa usmievať, keď na to dôvod nemám? Pretvárka stojí priveľa síl, ktoré potrebujem na hru. Bože, veď hra je pretvátka. Och. Rúca mi hradby a predsavzatia.

Keď som vošla do školy, nesnažila som sa ho nájsť, pretože ak chce, aby som ho videla, zariadi, aby to tak bolo. Len neviem, či ho po dnešku mám chuť vidieť. Momentálne by som bola privítala radšej Romana. Ale chcela som vedieť, prečo to urobil. Možno som už omrzela ako všetky ostatné.

,,Pohádali ste sa??" čakala ma Amy pri našich skrinkách s vysiacou otázkou. Netrpezlivo klopkajúc nohou o zem čakala na odpoveď.

,,Čo myslíš??" odfrkla som.

,,Ani ste sa spolu poriadne nebavili, ale hádať ste sa pohádali hneď?? A prečo sa po škole hovorí, že ste spolu spali?? Ja ťa pri ňom nespoznávam," vychrlila. Nebola vyhodená z rovnováhy, ale vyzerala zmätená. Skoro rovnako ako ja.

,,Je to len arogantný pako bez štipky slušnosti. Vyspal sa so mnou. A uprostred noci odišiel. A ja hlupaňa som si myslela, že sa pri mne mení. A bol iný. Ale potom akoby sa jeho správanie otočí o 3600 stupňov a je z neho zas ten odporný grázel, čo blúdi chodbami a ja som na to doplatila," hlesla som sklesnuto. Pritom určité vychovanie on má, ale potom vždy príde ten už spomínaný zvrat. Nie len že bol príťažlivý a odzbrojujúco sexy, ale vedel  aj správne zaujať. Nie je tak nevychovaný ako sa hneď zdá, no má v sebe niečo čo sa ťažko opisuje. Má v sebe isté čaro. Ale vtedy mi došlo, že rovnako je na tom aj ostatok dievčat, ktoré len využil. Možno využil aj mňa. Najprv ma zaplietol do hier so spolkom, aby som mu uverila a mal ku mne priamu cestu. Ten parchant!!

,,Najprv ste po sebe pokukovali, provokovali ste sa a všetko to len tak skončilo?? Ver mi, podľa mňa má Viktor na viac. Možno sa umúdri," povzbudzovala ma Amy.

,,Amy, stala som sa len ďalšou na zozname. Naletela som. Hlúpo som verila, že taký nie je. Na čo pozerám toľko filmov, keď sa z nich nedokážem poučiť??" vzdychla som. Teraz som už nič nehrala. Všetko mi to docvaklo. Celé to bola len hra. Nie hra na spolok a na Romana. Ale hra na mňa.

,,Neverím tomu, čo sa o tebe po škole hovorí. Ty by si s ním  predsa nespala," riekla. Je dosť divné jej klamať. Ale už to klamstvo nie je. Neklamala som jej. Prečo sa to aj cez to hovoríf tak ťažko??

,,Ver, či never. Nie som tomu stokrát hrdá, ale stalo sa," odvetila som. Toto predsa nebolo v pláne.

,,Ten parchant. Už nie je sexy, ani milý, ani neodolateľný, kretén. Vôbec sa mi nepáči. Ale dúfam, že sa spamätá. Naozaj. Niekde veľmi hlboko verím, že na to mal pádny dôvod," usmiala sa. Ešte som nevidela ako reakciu úsmev, keď by sa mala skôr mračiť.

,,Ďakujem. Vážne. Ale myslím, že sa len tak nezmenil," riekla som.

,,Tak potom skončí v pekle," odrvrkla. ,,Ale to nie je náš problém," povzniesla náladu a chytila ma za ruku. Potom sme spolu odkráčali do triedy. Vďaka nej už som sa aj trošku usmievala.