Ako správne zlomiť srdce I.

66. Alex - Obavy a strach nie sú krásni priatelia

,,Viktor!" vyhŕkla som natešená. Celý deň som ho chcela počuť. Chcela som stráviť večer s ním. Mohlo to tak byť, keby som nebola zabudla, kde som si nechala telefón. Teraz, keď sa našiel, bola som rada a tiež ma tešilo, že mi zavolal. Aj cez jeho poslednú trošku nahnevanú správu. Dúfala som, že je tiež rád.

,,Čo chceš?" vyprskol. Aj cez skreslenosť hovoru som v jeho hlase spozorovala tú prchkosť a ostrosť jeho slov, ktorá ma zabolela na hrudi.

,,Ako to myslíš?" bola som zmätená.

,,Volala si mi," odvrkol rýchlo, akoby sa tým všetko vysvetlilo.

,,Ty si mi volal najskôr. Práve som našla svoj mobil a zmeškané hovory, tak som ti zavolala," vysvetlila som. Pred skazou, ktorú mohli spôsobiť jeho slová však nebolo úniku. Musela som iba dúfať, že sa upokojí. Znel poriadne nabrúsene a nemala som z neho pocit prchavej nabrúsenosti. Myslel to vážne a pevne si stál za svojim.

,,Aha," reagoval prosto. Jeho jednoduchá odpoveď mi stačila, aby som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku.

,,Viac nepovieš?"

,,Ňnnňnnňnie. Ja -h-'' zatiahol smiešne. V inej situácii by som sa zasmiala, avšak toto iba pridávalo olej do ohňa. Potom ho premohla štikútka a nedopovedal, čo začal. Ak bol opitý neveštilo to nič dobré. Len tvrdú hádku a výčitky.

,,Ty si pil!" okríkla som ho cez telefón. Stála som na jednej nohe. Skackala som si po verande iba v uteráku a v jednej ponožke. Bola mi zima. Veď už bola tma.

,,Ty na mňa kašleš!" vrátil mi. Jeho hlas sršal smútkom, beznádejou a sklamaním. Nie hnevom.

,,Kde si?" opýtala som sa ho. Bola som odhodlaná ísť hneď za ním a odniesť ho preč, len čo by hovor skončil a obliekla by som sa a bežala by som za ním. Mali sme byť predsa dnes spolu.

,,Niekde, kde si mohla byť so mnou," zatiahol uštipačne. Mrzelo ma to. Skutočne. Jeho tón ma upozorňoval, aby som už nikdy nezabudla na to, kam položím svoj telefón. Jeho hlas bol pre mňa príučkou.

,,Je mi to ľúto. Nebola som doma," povedala som.

,,A mobil máš na č-h-o?" štikol. Uškrnula som sa. Neznelo to ako výčitka v takomto prevedení. Možno by ma jeho výsluch zasiahol viac, keby som vedela, že nie je opitý. Takto som jeho výbuch pripisovala alkoholu.

,,Si opitý, Viktor," zopakovala som pohoršene.

,,No a? Pôvodne som chcel opiť teba a poriadne si s tebou užiť, kočka, ale dala si mi košom. Vykašľala si sa na mňa. Nebrala si mi telefón. Som ti ukradnutý!" zúfal. Prezdradil mi svoje plány a mňa jeho slová poriadne nakopali. Cítila som sa mizerne za to, že som s ním nebola. Chcela som to zmeniť a ísť za ním. Keby mi dal šancu...

,,Nemala som pri sebe telefón. Nevedela som ho nájsť," ohrádzala som sa. Vedela som, že to nemá zmysel. Neuveril by mi.

,,Výhovorky," odvetil s iróniou. Neveril mi.

Mlčala som...

Chcela som, aby si to dal vysvetliť a aby mi veril. Aby mi preáčil a mohli sme byť spolu.

,,Čo teda chceš?" ozvala som sa po chvíli. Zima vonku silnela a aj v strede marca som mala pocit, že vonku za tmy len uteráku zamrznem. chcela som sa čím skôr zohriať pod dekou so šálkou teplého čaju v rukách, ale prednejšie mi bolo zistiť, kde je Vitkor a ísť za ním.

,,Chceme teba ale nebude to možné," zaznel jeho hlas porazene.

,,Prosím????!"

,,Nechceš ma. Dnes si ma totálne odpísala," vysvetlil. Mal svoju pravdu a iná pre neho neexistovala. Bol zaslepený a nechcel si dať vysvetliť skutočné dôvody.