Ako správne zlomiť srdce I.

4. Viktor - Dievčatá vždy túžia po pozornosti, vždy

Keď som sa od nej vzdialil, postavil som sa k schodom, tam, čo stávame vždy, a z diaľky ju pozoroval, ako ešte stále stála pri skrinke. Jej rozkošná kamarátka jej niečo na rovinu povedala a potom odkráčala preč. Jej výraz bol uštipačný a určite si ju doberala. Zase sme sa hrali pred ňou. Teraz nechala Alex stáť osamote. Bola veľmi zaskočená. Škoda to nevyužiť. Alex tam len stála ako prikovaná, neschopná pohybu, čo som sa rozhodol využiť. Chvíľu som pozoroval, ako sa spamätávala. Jej kamarátka musela byť oveľa menej konzervatívna, ako som si myslel.

Keď som sa pohol a moje nohy ma viedli za ňou, pohla sa z miesta a nahodila šialene rýchle tempo, asi aby dobehla svoju kamarátku. Aká smola, že ju na pár chvíľ zdržím!

Zrýchlil som a pár krokov od triedy, kde mala mať hodinu som ju dobehol. (vedel som kam mám ísť podľa toho, že v rukách niesla učebnicu angličtiny a mala určite namierené do učebne angličtiny). Všímal som si veci, ktoré mi pomáhali. Len tak som mohol mať navrch. Ostatné detaily boli predsa nepodstatné. Kto si o rok bude pamätať ako mi stál dvesto tridsiatypiaty vlas na hlave?

„Ahoj, kočka, dlho sme sa nevideli," povedal som jej. Zastala pri mne takže nebolo nutné používať silu, aby som docielil, aby neutiekla. Už som si v hlave premietal plán ako ju pritlačím k stene a budeme viesť rozhovor v tesnej blízkosti.

„To je náhodička, že sme sa stretli. Budem sa tváriť, že neviem, že si ma sledoval," hrala nadšenie. V skutočnosti chcela ujsť, ale zostala. To bolo dobré znamenie. Vždy zostávala, pretože jej zvedavosť nedovolila odísť. Užívala si to, že sa na chvíľu mohla stať niekoho stredobodom.

„No niečo mi hovor," milo som jej šepol do ucha a ona sa zachvela pod dotykom mojich pier pri jej uchu.

„Teraz vážne. Prečo sa mi vnucuješ? Nemáš dosť iných ľahkých cieľov? Oveľa ľahších, aby som bola presná?" nahodila opäť svoj nedobytný a chladný tón. Pritom len viedla tento rozhovor, aby si dokázala, že má navrch. A mala??

„Myslím, že sa ti nikto nevenuje, tak som si myslel, že by si privítala malé rozptýlenie rovná sa spoločnosť," nahodil som neodolateľný hlas a čakal na jej reakciu, ktorá bola v mojej prítomnosti vždy spomalená, ale páčila sa mi. Och, čo to tu kecám!!! Páčila sa mi, ale nikdy by som o nej nemyslel v hlbšom slova zmysle.

„No síce mám rada vzrušenie a milú spoločnosť, ale ty s týmito slovami nemáš absolútne nič spoločné, zlatko, takže si daj odchod. Na milú spoločnosť nám predsa najlepšiu kamarátku," povedala milo a ja som na nej videl, koľko úsilia ju stálo nahodiť tento milý výraz. Ešte k tomu spôsob, akým povedala ,,zlatko" ma dostával vždy, keď jej pery vylovili ten vášnivý súzvuk slabík.

„Prekonávaš sa, kočka," žasol som, že vôbec dokáže byť aspoň náznakom milá. Vždy je milá, len keď niečo potrebuje. Aj keď ešte nikdy odo mňa nič nechcela. Ale teraz potrebovala odo mňa ujsť. No ja som sa len tak ľahko odbiť nedal.

„Nehovor mi tak," povedala a keby bolo na chodbe ticho ako v hrobe, celkom určite by som počul ako škrípe zubami od jedu. Pousmial som sa.

„Veď nič také strašné som nepovedal," riekol som a vtom zazvonilo na začiatok hodiny. „Príjemný zvyšok dňa, kočka," žmurkol som na ňu a odišiel som do svojej triedy, z ktorej aj tak o päť minút zdrhnem. Hovorme tomu "maturantské privilégium". Alebo môj šarm, či " je mi jedno, čo hovoria učitelia a pravidlá". Dokonca by som tomu mohol hovoriť ,,proste vypadnem, kedy chcem".

Keď som sa obzrel, ona tam ešte stála, potom potriasla hlavou a otvorila dve na učebni. Potom sa za ňou zatvorili dvere a bolo jasné, že dnes ju už neuvidím. Aspoň som si to myslel. Avšak chcel som ju vidieť zas. No musel som čakať. Na ďalší deň.