Ako správne zlomiť srdce I.

32. Viktor - Aj klišé prekvapí v správny čas

Všetko vo mne vrelo. Ten kretén sa odvážil pozvať ju na rande a ona súhlasila. Dokonca vyzerala polichotene a celkom šťastne. Na malú chvíľu som neveril tomu, že to len hrá. Možno vie ako sa má vec a chce si nechať zadné vrátka, ale preto ešte nemusí flirtovať so všetkými. Spoliehal som sa iba na to, že to hrá. To dievča nie je moje a nikdy nebude, ale nedovolím, aby sa s nami zahrávala. Ak to nehrá, tak ja končím.

,,Psssssssst," ozvalo sa kdesi zozadu. ,,No taaak," šepla naliehavo. Otočil som sa a stála tam. Stála rovno predo mnou.

,,Dnes o ôsmej. Príď," riekla a prešla kolo mňa akoby nič.

Náš rozhovor, teda len jej rozhovor, prebehol v zlomku sekundy. Tešil som sa, no zároveň som sa desil zostať s ňou pokiaľ myslí na iného, bol by som zbytočný.  Bál som sa, že mi vynadá, že ju len vodím za nos a že Roman nie je tak zlý. Bál som, že sa na mňa hnevá.

Takže iste pochopíte mpju reakciu, že som rozhodne chcel prísť. Zistiť, čo je vo veci. Bál som sa obáv.

*****

Rozmýšľal som, čo ma asi tak môže čakať, keď k nej prídem. Výsluch?? Hádka?? Výsmech?? Urážky??

Nebol som si istý ani tým, či mi nalzaj povedala, že má prísť. Vari sa mi to len nesvínalo?? Určite nie. Teda, dúfal som, že jej postava a nežná tvár, čo mi sprisahanecky šepká, že dnes večer ma bude čakať... Dúfal som, že sa mi to nemarilo.

Opäť prepadnúť jej sesternicu a čeliť jej výstražnému pohľadu o ôsmej večer mi nepripadalo dvakrát rozumné. Naposledy som čelil jej drobnej vyhrážke a ak sa môžem, ako chalan, priznať, trošku, ale naozaj iba tak trošičku ma to vydesilo. A tak som si obišiel ich dom až do zadu. Pozrel som sa do jej okna a rozhodol som sa pre šialenú a neoriginálnu vec. Vyšplhám sa k nej ako Rómeo za Júliou. Až na bod, že jej nevyznám lásku a nezomrieme.

Obzrel som sa. Videl som v záhrade pár stromov a záhrdnú hojdačku, ktorá síce vyzerala fajn, ale vôbec by mi nepomohla. Teda mohol by som ss hojdať, až kým sa Alex nepozrie z okna, ale to môže trvať aj celú noc, a to by znamenalo stratu času.

Vyliezol som najprv na jeden strom, na ten k ich domu najbližší a prichytil som sa balkóna. Pevne som zovrel dlážku balkóna a ťahal som sa hore. Moje nohy sa len tak metali vo vzduchu. Ach, ja zúfalý blázon. Blázon šťastneny!! Nakoniec ma moje svaly vytiahli hore a po spolupráci s nohami som o chvíľku mohol bezpečne stáť na jej balkóne.

Poobzeral som sa, či náhodou niekto nesledoval môj fádny pokus. Vzduch bol čistý. Vydýchal som sa a otočil som ss k balkónu. Mala zastreté závesy, ale nemusí ma vidieť. Ak nebude počúvať hudbu cez slúchatká, tak ma bude počuť a príde mi otvoriť.

Jemne som zaťukal na sklo. Zatiaľčo som čakal, kým otvorí, alebo jej aspoň svitne, že by mala otvoriť, pretože som klopal, som skontroloval svoj stav. Výsledok ma zarazil. Ani jediný škrabanec. Výborne, je zo mňa špión Zúfalec. O chvíľku sa roztiahli závesy a za oknom nestál nik iný ako Alex.

,,Čo tu robíš?? Hráš sa na superhrdinu?? Nevychádza ti to," pozdravila ma chladne. Čakal som väčsie nadšenie, keď už je ten romantický typ na vzťahy a hlúpe romantické kraviny. Dokonca ma sama zavolala, tak buď ju niečo pekelne naštvalo alebo si so mnou chcela vyriadiť účty.

,, ,Dnes o ôsmej. Príď' bral som to ako pozvanie," riekol som na obra

,,Lenže ľudia zvyknú chodiť dverami. Čo robíš na balkóne??"

,,Trapoším??"

,,No to vidím. Poď dnu, ale vyzuj sa, superhrdina," odvrkla. Naše tváre sa ocitli pri sebe. Alex vyzerala akoby na niečo čakala a potom si zúfalo zahryzla do pery, čo ma neskutočne rozpálilo. Sledovala ako odkopávam topánky cez balkón a jedna tuším letela až do záhrady, ale musel som jiečo urobiť. Toto robiť nemala. Dravo som sa vrhol na jej pery a tlačil ju svojim telom dnu. Chcel som ju potlačiť ešte ďalej, až k stene na druhej strane izby, ale ona sa pritlačila na mňa, ja som jemne cúvol a narazil do balkónových dverí. Keď ich zatvorila, nechala sa tlačiť k stene.

,,Už som myslel, že ku mne budeš celý čas odmeraná," hlesol som a bozkával ju ďalej.

,,Ani nevieš ako som sa na toto tešila. Bolo to na nevydržanie," riekla pomedzi bozky a mne sa v hlave rozozneli jej posledné slová. Som hráč. Nezaslúži si ma. Má na viac a myslím, že to vie, preto si hrane-nehrane začala s Romanom. Bude si ho držať ako poistku.

,,Tieto návštevy k tebe by sa mali opakovať častejšie," hlesol som a potiahol som ju k sebe. Ona na mňa tlačila svojim telom až k posteli. Spadli sme do mäkkých perín a ona si sadla na mňa. Horel som túžbou. Fakt ma moc rozpaľovala. Bozkávala ma a ja som sa nevedel vyrovnať s jej dominanciou a tak sme sa vymenili. Ležal som nad ňou. ,,Takto mi to vyhovuje viac a ty si to užívaš tiež," podotkol som.

,,Mal by si sem chodiť častejšie," odvrkla a ja som sa presunul k jej krku. Voňala jej typickou vôňou. Vyzerala, že si to užíva a to ma tešilo. Pocit, že sa so mnou cíti skvele sa fakt nedá popísať slovami.