Ako správne zlomiť srdce I.

70. Alex - Ako nám môže byť dobre, keď sa nič zlé nedeje

Oslavaaaaaaa!!!!!! No ták! Čo sa stalo? Vy neoslavujete?

Pred pár dňami Viktor úspešne zvládol maturitné skúšky a obaja sa veľmi tešíme. Asi by bolo dobré objasniť prečo... Tešili sme sa na dlhé prázdniny. Na dlhé a krásne spoločné prázdniny plné len nás dvoch. Aspoň tak som si to predstavovala a Viktor zatiaľ nepredniesol žiadne protesty. Obaja sme tušili, že len čo sa začnú prázdniny aj mne, budeme voľní a môžeme si robiť, čo len chceme.

Preto celý jún a zvyšok mája sme fungovali asi tým spôsobom, že ja som chodila do školy a Viktor do roboty. Niekedy sme boli večer spolu. Občas u nás prespal, občas sme sa išli prejsť. Bolo to... milé.

Avšak... jasné, vždy musí byť nejaké avšak... po maturitách sa mi zdal Viktor smutný. Myslela som si, že sa niečo deje, ale bol len unavený z učenia a neskôr unavený z práce. Snažila som sa ho rozptyľovať čo najviac to šlo. Snažila som ho čo najviac držať v pokoji. Snažila som sa nič nevyhrotiť a zaberalo to. Naozaj to fungovalo. Bez hádok a bez námietok. Až na jeden deň v strede júna. Vtedy som sa urazila, že na mňa naschvál nechce mať čas, ale bola to iba malá chvíľka mojej slabosti. Vyriešili sme to a zvyšok školského roka sme prežili bez slovných vojen. 

Vojny sme zvádzali len v našich izbách. Dokonca sa nám podarilo napoly zopakovať situáciu z Paťovej párty na ďalšej Paťovej pomaturitnej párty. Až s rozdielom, že na túto sme prišli obaja a dlho sme nechodili okolo horúcej kaše. Mali sme jasné plány, ale zo začiatku sme sa snažili baviť sa aj s ostatnými. Potom už nám bol každý ukradnutý a mali oči a poháre len jeden pre druhého.

Tiež som zažila najkrajší koniec školského roka zo všetkých. Keď som frustrovane (zo známok - pretože nie všetky boli dokonalé), ale tiež aj nadšene (pretože sa nám končil školský rok a začínalo nám oficiálne pracovné voľno od školy) vybehla zo školy, vedela som, že na mňa bude Viktor čakať pred školou. Usmieval a za chrbtom skrýval bielu ružu. Potešil ma tým malinkým darčekom, a potom ma pozval na obed. 

Veď si ho len predstavte, fešáka v tmavomodrej košeli, čakajúceho na mňa skrývajúc za chrbtom ten krásny kvietok. Ešte teraz mi srdce podskakuje, keď na to myslím. 

Tiež som často myslela na nás dvoch v čase, keď sme sa doťahovali. Určite si na to spomínate tiež, rozprávala som vám o tom. Prenasledoval ma každom kroku dlhé mesiace. Dlhé mesiace ma provokoval. Z môjho priameho a odmietavého JA sa stalo JA, ktoré čoraz viac túžilo po jeho pozornosti a domáhalo sa jej. Vyhľadávala som jeho pohľad, obliekala som sa elegantne a provokatívne, ale postrehol to iba on. Ostatní si mysleli, že to patrí k môjmu imidžu, ale pritom to bola sieť, do ktorej som chytala chalana s najhoršou povesťou na škole, čo sa dievčat týka. Bolo mi to jedno. Vedela som, že je to sukničkár (aj keď to bolo iba tak na oko, ako mi neskôr vysvetlil), ale bolo mi to fuk. Vedela som, že mi neodolá, vedela som, že ho zlákam, vedela som, že bude môj. Stačilo sa iba posnažiť. No cez tie nekonečné úlety a lámanie môjho srdca, sme sa prekľučkovali až tu. Až k letu.

Sľúbil mi, že toto bude leto, na ktoré do smrti nezabudnem. Vtedy mi došlo, prečo trávil toľké hodiny v práci. Pôvodne som si myslela, že sa chce zamestnať a kúpiť si byt. Usadiť sa. Nehlásil sa na žiadnu univerzitu, tým som si bola istá. Znelo to logicky. Ale nakoniec z toho vyšiel výsledok v podobe nádherného leta.

,,Nepôjdeme zajtra do kina?" 1. deň prázdnin.

,,Spravíme si piknik." 2. deň prázdnin.

,,Poďme s kamošmi na drink." 3. deň prázdnin.

,,Mám nápad na večer." ,,Čo to bude?" ,,Prekvapenie." 4. DP.

,,Dobré ráno. Urobil som ti palacinky." Ráno 5. prázdninového dňa.