Ako správne zlomiť srdce I.

39. Alex - Nie príliš romantiky, ale niekedy to stačí

Súhlasila som a už asi mesiac som oficiálne Romanovou priateľkou.

Tá vec, ktorá sa udiala medzi mnou a Viktorom a mnou ma ranila natoľko, že som pár dní nedokázala spraviť nič. Nenávidela som Viktorove kreténske nápady a ten o "odluke" či "nekontakte" bol ten najkreténskejší na celom svete. Dokonca kvôli nemu vymýšľam nové slová!!

Mala by som mu byť asi vďačná za to, že nás dal s Romanom nepriamo dohromady. Roman správne využil moje zlomené srdce a nebolo ťažké si to aj za ten pomerne krátky čas obľúbiť. Bol fakt milý a pozorný, no a v niečom rovnako mrzutý ako Viktor. Rýchlo som si na jeho prítomnosť zvykla. Nahrádzala tú Viktorovu. Bol v mnohom iný ako Viktor, no často som v ňom rozpoznávala tie gangsterské pohyby. Naše spoločné chvíle boli roztomilé. Cítila som sa šťastne. Bola som šťastná. No predstavte si, že by ste boli na koncerte, ktorý sa vám páčil, no niečo vám na ňom chýbalo. Mohli by ste mu dať tak štyri z piatich bodov, no boli by ste radi, že ste tam mohli byť...

Držali sme sa za ruky a kráčali sme spolu mokrou ulicou domov. Toto bláznivé počasie nás prekvapilo, ale mala som zo sebou dáždnik. Viem sa riadiť predpoveďou. Roman nad nami držal môj rozprestrený dáždnik. Nádherne pršalo. Dážď som nejako extra nezbožňovala, no teraz sa mi páčil aj ten priblblý dážď. Usmievali sme sa a rozprávali sme sa opäť o všetkom vtipnom, čo nám napadlo. Pre zábavu.

,,Kam sa tak ženieš??" spýtal sa a za ruku ma ťahal bližšie k sebe, čo pre mňa momentálne znamenalo trošku ubrať z rýchlosti. Vzala som si z jeho rúk môj dáždnik a kráčala som teda spokojne vedľa neho.

,,Domov predsa," riekla som rozhodne.

,,To je ale náhoda," usmial sa a ruku mi položil na pás. Páčilo sa mi, keď ma takto držal.

,,Aj ty ideš domov??" hrala som sa s ním.

,,Správne. Ale k tebe domov," odvetil víťazoslávne. Bol rád, že som ho pozvala k nám. Chceli sme si pozrieť film. V posteli so šalkou horúcej čokolády. Toto by som s Viktorom nikdy nezažila. Bolo to prvýkrát, čo som sa chystala Romana vziať k sebe domov. Do mojej izby. Odkryť mu viac zo svojho súkromia. Však po viac ako mesiaci už na to čakal.

,,To neznie zle," žmurkla som.

,,A mám pre teba malý darček, keď idem na návštevu," zasmial sa. Povedal to tak zvodne, že bolo iba pár možností, z ktorých jedna mohla byť správna a ja som sa modlila, aby to nebola tá jedna, čo ma stála moju česť.

,,Čo také??"

,,Chystám sa ťa pomilovať," odvetil nadšene.

,,Do riti!" šepla som. Nemohla som dať na sebe nič poznať. Zrýchlila som tempo a keďže Roman zaostal a pršalo, mokol. Rýchlo ma však dobehol, ale ja som ho nechcela pustiť pod dáždnik. Mala som hravú náladu. Všetko to využil a vzal ma na ruky. Niesol ma akoby som bola len obláčik z belasej oblohy.

,,Keď ty dostaneš chuť sa hrať, ja nemám šancu. Milujem ťa," pobozkal ma.

S Romanom to boli všetko tak milé situácie, no aj keď som ho skutočne ľúbila, v najzadnejšom kúte môjho vnútra ešte horela iskierka nádeje, že...