Ako správne zlomiť srdce I.

57. Viktor - Radšej nikomu neraď, aby to náhodou nebral ako rozkaz

,,Prekvapenie, parchant!" počastovala ma Alex na privítanie. Tak rozzúrená nebola ani keď sa naposledy hádala s Romanom na chodbe. Vtedy ma obrala o slová. Bol som v úžase. No teraz som teda mal čo povedať. Naozaj ma jej rev vydesil. Vyzerala veľmi odhodlane. Ako rozzúrená šelma.

,,Vysvetli mi, prosím, o čo sa tu snažíš. Alebo aspoň čo za ukrutnú chybu som urobil," vyzval som ju. Bola nádherná aj keď sa hnevala. Ale nechcel som sa tým zabývať, kým nezistím, o čo tu ide.

,,Ty to vieš lepšie ako ja, drahý. Vysvetli mi len ako môžeš byť tak sebecký a tak nechutne s každým manipulovať!" zúrila. A aj tak vyzerala ako nevinný anjelik. Ešte aj to oslovenie, ktoré použila ma nútilo ju chcieť. Mala na sebe tenisky a úzke čierne džíny, ktoré jej kontrastovali s bielym čipkovaným topom s volánmi, čo jej vykúkal spod čiernej koženej bundy. Pri nej moje zábrany nefungovali.

,,Prestaň na mňa štekať. Nemáš na to právo!" zvýšil som hlas. Bola síce extrémne krásna, ale nenechám ju mi vyčítať... ani neviem vlastne čo. Nie som tu na to, aby mi tu niekto prišiel vyklopávať a kecať mi takéto somariny. Chytil som ju za ruku a strhol som ju k sebe. Zastavila ju moja nahá hruď. Zrýchlil sa jej tep. Možno mi práve vtedy napadlo, ako dosiahnuť, aby nebola tak zúrivá. Odpútať jej pozornosť. ,,Poď dnu, dračica." Potiahol som ju dnu, zabuchol som dvere a pritlačil som ju o ne.

,,Prestaň. Nie pre toto som tu prišla, Viktor," odvrkla a snažila sa vymaniť z môjho bezvýchodiskového zovretia. Nemala šancu mi újsť.

,,Tak mi povedz prečo si tu vlastne prišla. Ja si ťa rád vypočujem. Máme čas," šepol som jej pri uchu. Cítil som ako sa zachvela. Vedel som, že to nikdy neprizná.

,,Viktor, čo to robíš? V jednu sekundu mi vravíš, ako ma máš rád, ako ti na mne záleží, že chceš byť so mnou a potom povieš, že my dvaja spolu nikdy nebudeme a nakoniec ma tu chceš pr-"

,,Nedopovieš to!" zavrčal som a viac som sa na ňu pritlačil. Dýchala plytko. ,,Mal by som ti niečo vysvetliť. Ja som nepovedal, že spolu nikdy nebudeme. Vzťahy sú hlúposť, a to ti ja poskytnúť nemôžem, preto si sa na mňa naštvala a nechala ma. Chápeš?"

,,Prečo?" odpovedala len nezmyselnou otázkou a zahryzla sa do pery. Hádam aby sa nerozplakala.

,,Čo prečo?" vrátil som jej otázku.

,,Prečo sa tváriš, ako že ti na mne záleží, ale pritom to tak nie je?"

,,Záleží! Jasné, že mi na tebe záleží, kráska. Ja ti len nedokážem dať to, čo by si chcela. Zle si to pochopila. Ja sa nemôžem viazať. Vieš, že to inak nepôjde." Vzal som jej tvár so dlaní a jej pohľad zjemnel.

,,Vyzeral si ale, akoby to všetko bolo skutočné," zamrzelo ju a zas si zahryzla do pery. Ja som chcel byť ten, čo má moc nad jej perami. Nad ňou celou. Vedel som, že mi dnes podľahne, len som musel počkať. Poznal som reč jej tela. Vedel som, že to chce rovnako tak ako ja.

,,Veď aj bolo. Naozaj ma veľmi priťahuješ a nemôžem sa v tvojej prítomnosti ovládať. Ale tiež obaja vieme, že so vzťahmi to u mňa nefunguje," hlesol som. Priblížil som sa k nej a keď už sa naše pery skoro stretli, veril som, že pocítim ich dokonalosť na svojich perách, uhla sa.

,,Nie kvôli nám som sem prišla, Viktor. Nechcem, aby si ma sklamal ešte viac..." odmlčala sa. Ja som sa odtiahol, aby som jej dal priestor. Chcel som vedieť, prečo teda prišla.

,,Mrzí ma to. Nejde mi o to ťa sklamať.. Tak hovor..."

,,Si neskutočný," vyčítala mi.

,,Aha. Tak fajn," nechápal som.