Ako správne zlomiť srdce I.

45. Viktor - Stojí za to, keď sa snaží

Šiel som po prázdnej ulici a v duchu som zvažoval možnosti. Zistil som, že nemá cenu premýšľať nad minulosťou, pretože niet cesty späť. Mohol som ísť za ňou. Ešte stále mám šancu sa vrátiť. Možno už dávno uverila Romanovej verzii. Ale nie! Už je dosť neskoro, no nemôžem to odkladať donekonečna. Musím jej povedať, že nedokážem byť ani s ňou ani bez nej. Nemám čo stratiť. Koniec koncov, Roman povedal, že odchádzam. Toto je posledná šanca niečo urobiť.

Bol som po krk zahrabaný vo svojich myšlienkach a nedával som dôraz prázdnu na ulici. No zrazu som zaregistroval známy ladný pohyb. Priamo predo mnou. Bol trošku ztrhanejší a splašenejší, než obvykle, ale bol to on, o tom nie je pochýb. Zrýchlil som. To nemôže byť pravda. Osoba, ktorá tak hlboko zamestnávala moje myšlienky kráčala rovno oproti mne.

Keď sa priblížila bližšie, v jej očiach som uvidel strach a úzkosť. Jej dych bol zrýchlený a ruky sa jej triasli ako ich položila na moju hruď a zložila sa v mojom objatí.

,,Nemôžeš odísť. Prosím, neodchádzaj," povedala zúfalo a chytila moje tričko pevne do rúk. Akoby nechcela, aby som bol preč. Akoby sa bála, že nie som skutočný.

,,Ja musím odísť."

,,Nie, ty to nechápeš, nesmieš ma opustiť," riekla a začala plakať. Odtiahol som si ju z objatia, čož ju trošku chodilo do šoku. Upierala na mňa zaslzené oči, no stále vyzerala dokonalo.

,,Nechcem ťa opustiť. Ale ja ťa nikdy nebudem môcť milovať ako si to ty zaslúžiš, rovnako ako nedokážem byť bez teba, Alex," dostal som zo seba.

,,Už si ma raz opustil, nemôžeš to spraviť zas."

,,Chcel som, aby si bola šťastná."

,,No malo to presne opačný dôsledok."

,,Veľmi ma to mrzí," pritiahol som si ju naspäť do objatia.

,,Myslím, že kým si budeš pevne stáť za tým, že neodídeš, Roman nič nezmôže. Ja ťa budem brániť. Som na tvojej strane."

,,Čo tým myslíš?? Hovorila si s ním??"

,,Áno, povedal, že chceš odísť dobrovoľne, ale ty by si nikdy dobrovoľne neodišiel, viem to."

,,Povedal, že som sa rozhodol sám?? Ten podliak ma vyhodil zo školy, aj z intrákov. Úplne ma zavrhol a odstrihol. Zaťal som päste a snažil som sa upokojiť. Ustúpil som od Alex.

,,Už je mu jasné, prečo si mu vrazil. Myslí si, že som ho podvádzala. Myslím, že sa hnevá len na mňa. Ty sa nemáš čoho báť. Ja budem stáť pri tebe," šepla a podišla ku mne. Dlaňami mi prikryla tvár. Z nevysvetliteľnej príčiny mi spomienka na to, ako som vrazil Romanovi trošku pomohla

,,Za nič nemôžeš. Ani on sám tomu neverí. Povedal to, len aby ťa nahneval."

,,Si ku mne milý. Tiež by som mu vrazila."

,,Práve si povniesla situáciu," usmial som sa. Položil som jej ruky na pás. Ovinula svpje ruky okolo môjho krku a usmievala sa.

,,Ľúbim ťa," šepla a zahryzla si o spodnej pery.

,,Vieš, že ti niečo také nedokážem povedať naspäť," uprel som pohľad do zeme, preč od jej očí a otočil hlavu do strany.

,,Viem, ale z nevysvetliteľného dôvodu ma nedokážeš opustiť. Nemusí to byť láska, ak budeš so mnou a budeš to ty," usmiala sa. Pozrel som sa jej do tváre a videl som niečo, čo ma presvedčilo, že chcem byť s ňou. Nádej.

,,Neopustím ťa," šepol som.

,,Tak to je dobre. Smiem ťa o niečo poprosiť???" zatiahla sladko.

,,Ty môžeš čokoľvek," odvetil som a pritiahol som si ju k sebe tesnejšie.

,,Pobozkaj ma."

,,A čo Roman??" zapochyboval som.

,,Je z hry! Nechcem byť s niekým, kto nemá problém ma zraniť," povedala priamo. ,,Prosím."

,,S radosťou," usmial som sa a sklonil sa k jej perám pre bozk.