Zánik Civilizácie

1. Kapitola - Želanie

Tretíkrát.

Bolo to už tretíkrát, čo sa mi o ňom snívalo. O chalanovi s dlhými gaštanovými vlasmi po plecia a ostro rezanými črtami. Bol hrozne vysoký a pomerne chudý, ale predsa bol podľa môjho vkusu celkom pekný. Nikdy som ho však nestretla v reálnom živote. Zaujímalo by ma kto to je a prečo si moja myseľ myslí, že práve on by mal byť hlavnou témou mojich snov. Ale zrejme sa to nikdy nedozviem.

"Dobré ráno, dievčence, choré ste neni? Do školy idete?" Rozleteli sa dvere na našej izbe aj so slovami, ktoré zazneli na pol intráku a ja som si len prekryla hlavu perinou. Ešte sa mi nechcelo vstávať. Nočná konečne odišla a ja som si len vzdychla. Začula som nejaké zvuky z druhej strany izby, ale bola som moc lenivá na to, aby som zistila prečo Barbequ vstáva tak skoro. Síce bolo už skoro sedem, ale väčšinou sa dvíhala z postele sedem dvadsať.

"Kokooos, ja som mala taký zaujímavý sen." Oznámila mi a ja som sa odhodlala k tomu, aby som si stiahla paplón z hlavy a pozrela som sa na ňu. Barbequ sedela na posteli a vyškierala sa ako mesiačik na hnoji.

"Čože?" Zachrčala som nezrozumiteľne. Nechcelo sa mi ani žiť, nie to ešte niečo hovoriť.

"Proste som mala zaujímavý sen a bol úplne úžasný!" Povedala znovu a ja som nadvihla obočie. Alebo som to aspoň chcela urobiť, no miesto toho som na ňu len naďalej divne hľadela.

"Aha. A... o čom sa ti snívalo?" Spýtala som sa jej, pretože keby som to neurobila, zrejme by mi s tým celý deň pília uši až by mi to nakoniec aj tak povedala. 

"Ale je to dlhý sen, takže počúvaj poriadne, znovu to opakovať nebudem." Varovala ma so smiechom a ja som len prikývla na čo ona rovno pokračovala. "Takže, proste to bolo niečo ako koniec sveta a ja s Melmanom z Madagaskaru a s tebou sme bežali niekde do bezpečia pred potopou, pretože tam bolo strašne veľa vody. Došli sme k nejakej hore a tam bola.. niečo ako ponorkoloď no a tá obrovská vlna vody už bola za nami a vošli sme do vnútra a boli tam dvere. Musela si do nich dať nejaký kód a kabína sa začínala zapĺňať vodou, lenže Melman sa tam nevošiel a ty si niekam zmizla. Ja som Melmana nechcela opustiť lebo som vedela, že zomrie, ale on mi hovoril, že sa mám zachrániť a že to bude všetko v pohode. Nakoniec ma prehovoril a tak som zišla do dverí a začalo sa odpočítavanie, že dvere sa zavrú za tri, dva, jedna... A ja som smutne hľadela na Melmana, než sa dvere zatvorili a vedela som, že Melman sa tam utopil. Keď sa dvere zavreli, za mnou sa otvorili ďalšie dvere, za ktorými bola dlhá chodba. Bola si tam ty a ešte s nejakými dvomi mužmi. Išli sme do jednej miestnosti, kde sme sa o všetkom bavili ako to všetko zaplavilo a tak." Na chvíľku prestala hovoriť. Zrejme lapala dych. "To ešte nie je všetko!" Povedala mi a ja som prikývla. Všetko som si to predstavovala a počúvala som ju so zápalom, pretože to znelo dosť zaujímavo i keď to bolo dosť dlhé už teraz.

"Chápem." Povedala som a čakala som kým bude pokračovať.

"V tej miestnosti som si uvedomila, že sme tam vlastne uväznení a začala som sa báť, že sa nám minú zásoby a tak. Potom nám oni povedali, že majú nejaký prístroj, s ktorým sa dokážu premiestniť v čase a priestore. Opýtala som sa ich, že prečo to už oni neskúsili, ale povedali nám, že to ešte neskúšali, lebo sa toho boja a moc tomu neveria. Tak sme sa odhodlali k činu. Išli sme do ďalšej miestnosti, kde sme vypĺňali formuláre a potom si k tomu dostala ďalší papier  s bludiskom, ktoré si mala prejsť. Potom tam v tej miestnosti bola jedna učiteľka z našej školy a tá nám ukazovala ako sa máme správne presunúť. Ona sa zohla, alebo si skôr čupla a povedala, že sa musíš sústrediť na nejakú vec, na ktorú sa chceš zmeniť a tým sa premiestniš. No a ona ako čupela, tak zaznel zvuk ako keby si niekto neskutočne usral a ona zmizla. Potom sa objavila a boli sme na rade my." Ďalší nádych a výdych. "Ešte stále to nie je koniec." Povedala mi to znovu a ja som sa zasmiala.