Vlčia krv ✓

~Les~

Po tom, čo som sama zjedla celé balenie mliečnej čokolády som si ľahla do postele.

Myšlienky som mala kade-tade. Chvíľu som rozmýšľala nad školou, nad Viktóriou ale najčastejšie sa mi v myšlienkach objavovala tajomná postava.

Čítala som knihu ale nedokázala som sa plne sústrediť na dej, s hlasným buchnutím som za zatvorila.

Chodbou som prešla do kúpeľne, vlasy som si rozčesala, zuby umyla a správne sa postarala o pleť so zopár nedokonalosťami.

Pred tým než som ľahla do postele, som vyzrela von oknom na tmavú prírodu, ktorá ho obkolesovala. Srdce sa mi rozbehlo rýchlejším tempom, pod oknom som videla osobu, bol to muž v krátkych šortkách a obnaženým hrudníkom. Prišlo mi to nereálne, keďže vonku bolo chladno.

Okato ma pozoroval a vôbec mu nerobilo problém, keď som ho pri tom pristihla. Prečo by aj? Veď som prišiel práve na to, skadiaľ asi vie kde bývam? On ma musel naozaj sledovať.

Oh nie.

Len som tak stála a pozerala naň, sekundy ubiehali, nevedela som čo mám robiť. Srdce som mala asi až v krku, keď som ľadovou rukou chytila kľučku okna.

Bola som dostatočne vysoko aby sa ku mne mohol len tak dostať.
Chcela som vedieť prečo prišiel, prečo ma vtedy v noci napadol. Jeho dôvody na všetko a v neposlednom rade, aj na to, prečo stojí pod mojím oknom a bez hanby na mňa zíza.

Okno som pootvorila len na vetráčku, pre istotu.
,,Čo chceš?" Prehovorila som šepotom, no aj tak sa mi hlas triasol. Preglgla som hrču a jemne si odkašľala.

,,Ako sa cítiš?" Jeho hlas bol jemný, dokonca by som povedala že až nežný, mal v sebe drobný chrapľák, ktorý tomu dotváral sexy podtón. Šokovane som sa pozastavila nad svojimi nemiestnymi myšlienkami.

,,Na to, že si ma takmer pripravil o život skvelo," odvrkla som naštvane. Nevedela som odkiaľ sa vo mne zobrala odvaha vysloviť niečo takéto, prekryla som si ústa dlaňou, keď som si to uvedomila.
,,Čo chceš?" Opatrne som vyslovila, keď nijako nereagoval, len na jeho príťažlivej tvári – usudzovala som z toho mála čo som videla vďaka zhoršenými svetelným podmienkam – sa zjavil úsmev.

,,Ako ruka?" spýtal sa namiesto odpovede.

,,Zahojilo sa ti to?" Zvuk jeho hlasu mi podlomil kolená, bola som vďačná, že sa opieram o vnútorný parapet.
,,Mám to dva dni! Jasne že sa mi to nezahojilo!" Sykla som naštvane.

Usmial sa, tak ako keby túto reakciu očakával.
,,Budeš to mať zahojené," prisľúbil. ,,Len sa na to pozri," otočil sa, chcel odísť, ja som konala impulzívne a vyhŕkla som: ,,Tváriš sa ako keby ťa to zaujímalo! Načo si mi to spôsobil keď sa teraz staráš, či som v poriadku!? Mohol si ma zabiť!"

,,Kto vraví, že som to spôsobil ja?"

Nadvihol ľavý kútik úst v pokrivenom úsmeve, ktorým mi vybil dych. Zostala som naň nemiestne civieť.
Bol príliš príťažlivý aby som si zachovala chladnú masku. V tom som nikdy nebol príliš dobrá a navyše ten jeho úsmev...

Zasmiala sa, zrejme nad mojou reakciou a pomalým, uvoľneným krokom odišiel, ako keby vôbec nebol na cudzom pozemku a vystrašil ma k smrti. Na začiatku. Teraz som sa zmohla na civenie z okna, cítila som sa ako omámená.

Ako v mrákotách som zavrela okno a zaľahla do postele.

Kto vraví, že som to spôsobil ja?

Tým chcel povedať, že to nebol on alebo sa ma snažil zmiasť?

Tak čo? Snažil sa ju zmiasť alebo hovoril pravdu? :D
...skúšam otázky a dúfam v nejaký feedback. :)