Vlčia krv ✓

~20~

„Slečna," jemný ženský hlas ma prebral z driemot. Dezorientovane som poposadla na stoličke a porozhliadla sa navôkol.
„Slečna, dobré ráno."

Pretrela som si bolestivé oko, mladé dievča, približne v mojom veku stálo vedľa mňa, ležiacej na tvrdej stoličke.
„Afla sa prebral, vyžaduje si vašu prítomnosť," nepozerala mi do očí - je to znak podriadenosti. Zostala som sedieť na stoličke a snažila si spojiť túto vetu s jej významom, v mojej mysli.

„Thomas," šepla som, keď som si naplno uvedomila situáciu, v ktorej som sa nachádzala. „Nasledujte ma," chopila sa vedenia keď si všimla, že som sa prebrala zo spánkovej mdloby.

Kráčala som netrpezlivo chodbou, zaviedla ma pred jeden z mnohá dverí v tejto časti. Nevkročila so mnou dnu, nechala mi súkromie a ja som to ocenila.

Na jednoduchej bielej posteli s oblečkami ležal zoslabnutý Thomas, srdce mi bolestivo podskočilo pri tom pohľade. Na tvári sa mu vykrútil drobný úsmev, ktorý sa zaraz zmenil na bolestivý úškľabok.

„Ahoj," usmiala som sa, „ako ti je?"
„Je to už lepšie," prešla som ku jeho jednolôžkovej posteli a vložila svoju dlaň do tej jeho. Mal príšerne studenú kožu, zamračila som sa. Chrbtom ruky som mu prešla po tvári, venoval mi vyčerpaný pohľad.
„Čo sa stalo? Vraj ťa niekto napadol, je to pravda? Ľutujem, že som tam nebola s tebou, mohla som sa im postaviť. Nevieš kto to boli? Liam povedal, že nejakí tuláci, samotári. Ak je to pravda, osobne ja osobne sa vydám na lov," zahromžila som.

„Ako to myslíš?"
„Pamätáš na naše začiatky? Zakaždým, keď sme sa stretli, si na mňa vychrlila množstvo otázok a chvíľu som len stál a počúval tvoj monológ. Máš úžasný hlas," zalichotil mi, zatiaľ čo sa mysľou ponoril do dávnej minulosti, k naším začiatkom.

Vyčerpane hlavu položil opäť do vankúša.
„Nechám ťa tu, musíš odpočívať, prídem ťa poobede pozrieť," pobozkala som ho na čelo a postrapatila mu vlasy, z jeho izby som zamierila rovno k lekárovi, ktorý ho mal na starosť.

Jeho stav už nie je natoľko vážny, ako mi povedal. Thomas ma zlomené tri ľavé rebra a rozsiahle pomliaždeniny. Vďaka vlčej regenerácií mu museli znova lámať a naprávať zle zrastené kosti na nohe. Držia ho pod infúziou, aby sa jeho stav zlepšil o niečo skôr.

S náladou pod bodom mrazu, vďaka Thomasovmu stavu som sa vybrala k sídlu. Hlavu mi kolovali rozličné myšlienky a hrôzostrašné scenáre.
Vytiahla som mobil z vrecka a kontaktovala Viktóriu. Zdelila som je všetky informácie, ktoré som sa dozvedela.

„Charlotte!" chodbou sa rozľahol Liamov hlas, otočila som sa v kuchynských dverách a venovala mu úsmev, „ahoj."
„Potrebujem ťa," šiel rovno na vec, „keďže Thomas nie je v stave, žeby mohol riešiť závažné záležitosti, tak ja ako beta, by som mal zastúpiť alfu v jeho neprítomnosti, ty ako jeho družka," pri tých slovách sa mu trocha zmenil tón hlasu, odkašľal si a pokračoval, „by si mi s tým mohla pomôcť a prípadne mi odporovať v mojich zlých návrhoch, keďže iný sa mi vďaka môjmu postaveniu boja odporovať," zasmial sa.

„Samozrejme," sadli sme si spolu do kuchyne, „ide o Arietes," začal, keď som si vzala raňajky. „Jedného sme včera chytili."
Lyžička mi vyletela z ruky a so šplechotom dopadla do misky s cereáliami.

„Čože?!"
„Neteš sa veľmi," zasmial sa nad mojou reakciou, „ je vo zvieracej podobe. Nedokážeme ho prinútiť aby zmenil svoju formu."

Keď som v tichosti dojedla svoje raňajky, nechala som sa viesť Liamom do spleti podzemných chodieb. Strážcovia, ktorí sa sem presunuli kvôli arietes nám otvorili ťažké železné dvere, ktoré už boli napadnuté hrdzou na zopár miestach, no stále odolávali jej moci.

Liam neohrozene kráčal dole tmavým priestorom, ktorý osvetľovalo slabé svetlo z drobnej, zaprášenej žiarovky visiacej zo stropu.

Zastavil sa pred ďalšími vyplnenými dverami, len s drobným zatváracím okienkom vo výške očí.
Bola to cela.

S veľkými očakávaniami a malou dušičkou som prekročila prah dverí, skrývajúc sa za Liamovým širokým chrbtom. Aj keď som vedela čo mám očakávať, predsa mi pohľad na majestátneho čierneho jeleňa s mohutným parožím vyrazil dych.

„Musíme niečo vymyslieť," šepol Liam so stíšeným hlasom, keď sme opúšťali tmavú miestnosť.
„Musíme ho nejakým spôsobom donútiť zmeniť jeho formu, musí sa stať znova človek."
„Čo ak nie je človekom?"
„Čo máš na mysli?"
„Možno nemá svoju ľudskú prirodzenosť," pokrčila som ramenami, rozprúdil sa medzi nami rozhovor zatiaľ čo sme smerovali trasou, ktorou sme sa sem aj dostali.

„Aj tak to musíme skúsiť," trval si na svojom a ja som prikývla, možno sa mýlim a predsa má svoju ľudskú podstatu. „Ale Thomasa z toho vynechaj," videla som mu to v tvári, žeby za ním zašiel ak by som mu to nevyhovorila.
„Thomas potrebuje odpočívať, psychika robí veľa pri zotavovaní človeka, prosím, ak sa za ním rozhodneš ísť, tak neskôr."

Privolil k môjmu názoru a podvolil sa mojej vôli.
„Ďakujem," rozlúčili sme sa.

Odišli sme každý svojím smerom, Liam zamieril kdesi do lesa a ja som sa vrátila do vily. Keď slnko už nemalo takú veľkú intenzitu a čas pokročil, zašla som opäť za Thomasom a strávila som s ním zvyšok dňa. Robila som mu spoločnosť, aby sa v prázdnej nemocničnej izbe necítil osamelý a nenudil sa.

Odchádzala som až za jasného svitu mesiaca.