Vlčia krv ✓

~21~

„Dobré ráno," zvesela som pozdravila Liama, keď sa ku mne pridal v kuchyni. Na stole som mala položené raňajky a práve som si zalievala čaj, „dáš si niečo?" nadvihla som kanvicu s vriacou vodou do vzduchu a usmiala sa naň.

„Dám si to, čo máš ty," kývol k môjmu hrnčeku.
„Skutočne? Ešte som ťa nevidela piť čaj," zasmiala som sa a sadla si za biely stôl s dvomi pariacimi sa šálkami.

„Bola som ráno za Thomasom," oznámila som mu zatiaľ čo som jedla, „je tu šanca, že sa dostane preč aj zajtra ale doktor by ho nechal tam radšej aj celý deň."
„Mal by tam zostať," odvrkol, pozdvihla som obočie, „aby sa poriadne zotavil, veď vieš, nechceme aby sa mu to vrátilo," uznanlivo som kývla hlavou, má pravdu.

Chvíľu sme viedli debatu o bežných veciach a zo mňa opadol stres z arietes a Patricka, ktorý sa nachádzal v jednej z ďalších ciel, ktoré boli v podzemí.

Liam mi povedal, že sa im ho predsa podarilo chytiť, včera v noci zatiaľ čo som sa oddávala osamelému spánku.

Položil hrnček do drezu, ochotne som sa ponúkla, že ho umyjem, aspoň si zamestnám ruky. No keď odchádzal, znova ma prepadol pocit samoty. A ako sa vraví, topiaci sa slamky chytá, tak som bez rozmyslu zvolala jeho meno.
„Ja len že... Čo máš dnes na pláne?"
„Prečo?" zahryzla som si do pery.
„Nechcel... Nechcel by si mi robiť spoločnosť?" dúfala som, že to pochopí správne, žiaden skrytý význam tam nie je.
„Vieš, keďže je Thomas v nemocničnej izbe a ja tam nemôžem presedieť celý deň, cítim sa osamelá. Nikoho tu nepoznám," zaškeril sa, „okrem teba, samozrejme."

S potešeným úsmevom radostne súhlasil.

„A keď sa vrátila, mala celú tvár od bahna!" zvíjali sme sa od smiechu, rozprávala som mu historky z detstva, na ktoré mám dobré spomienky.
Sedeli sme na piknikovej deke obďaleč od sídla, aby sme neboli všetkým na očiach. Slnko príjemne hrialo a ja som vystavovala svoju bledú pokožku jeho slnečným lúčom.

Čas strávený v Liamovej spoločnosti bol vskutku vynikajúci. Bola som rada, že som ho oslovila aby so mnou zostal a on ochotne zrušil svoje plány.

„Nakoniec, aj keď som mala z neho na začiatku zlý pocit, ukázalo sa, že je vcelku milý vlkolak.
„Asi by sme už mali ísť," ozvala som sa, keď sme v príjemnom tichu sledovali slnko, ako postupne zachádzalo za horizont a nechávalo svoje lúče, aby nás poslednýkrát pohladili po tvárach.

Spoločnými silami sme očistili deku od zaschnutej trávy, ktorá sa na ňu za ten čas nalepila a vybrali sa cestou k sídlu. Išla som napred, zastavila som sa pri Thomasovi, no po krátkej chvíli ma doktor diplomaticky vyhodil z dverí s tým, že Thomas potrebuje odpočinok predovšetkým v noci.

Keď som vyšla von, do chladivého nočného vzduchu, Liam stál obďaleč a čakal, kým sa vrátim od Thomasa.

„Má sa dobre, jeho zdravotný stav sa zlepšuje, je šanca, že sa zajtra už vráti do vily, len bude musieť mať šetriaci režim," pozitivita zo mňa priam sršala. „To je dobrá správa," potvrdil Liam, no jeho nálada poklesla.

Usadili sme sa opäť v kuchyni, kde sme spolu trávili väčšinu svojho času.

Na oslavu Thomasovho zlepšeného stavu, Liam navrhol prípitok. Práve nalieval červené víno do vysokých pohárov na stopke, zatiaľ čo ja som sedela na bielej čalúnenej stoličke.

„Tak, na Thomasové zdravie a na nás," v očiach mu zasvietili drobné iskierky pri tých slovách, prevzala som si od neho jeden pohár, pripili sme si aj na tento skvelý deň a dobré správy, ktoré zazneli z úst doktora.