Vlčia krv ✓

~Stretnutie~

Až keď som zavrela za sebou dvere a Thomasa nechala v izbe, dovolila som si poriadne vydýchnuť.

Vykročila som pozdĺž chodby a s úmyslom nájsť Ellu som siahla po kľučke dverí, za ktorými sa ukrýval neporiadok, ktorý som vytvorila keď so mnou lomcovali emócie a racionálne zmýšľanie sa niekam vytratilo.

Opatrne som nakukla do prázdnej miestnosti, prebehla som do kúpeľne a opláchla si tvár studenou vodou.
Zmyla si krv z rúk a počas ich sušenia rozmýšľala kde by mohla byť Ella.

Upravila som si strapatý vrkoč a zavrela za sebou kúpeľňové dvere.
Medzitým musela už Ella prísť a skrčená čupela pri prázdnom pozlátenom drevenom ráme a metličkou dávala úlomky zrkadla na lopatku.
„Ahoj," špitla som potichu a ona sa ku mne otočila.
„Ahoj," odzdravila sa, jemne sa usmiala ale v očiach sa jej zračila starosť s obavami.
Lopatku plnú úlomkov položila k dverám spolu s metličkou.

Nechala ich tam a opatrne sa ku mne približovala.

„Si v poriadku?" v očiach som jej vyčítala úprimný záujem.
„Stalo sa niečo... Medzi vami?" Takáto priama otázka ma zaskočila. Nevedela som či jej to môžem povedať, vlastne som to mohla označiť aj ako normálne problémy vo vzťahu. Ale tie u vlkov neexistujú.
Isteže nie vždy sa na niečom zhodne druh s družkou a vypukne konflikt ale ten je skoro zažehnaný.

Naša situácia sa zďaleka nedá nazvať normálnou. Možno vo svete ľudí, kde sú nevera a hádky na dennom poriadku.

„Nechcem ťa tým zaťažovať," odvetila som jej. Pravda bola však taká, že som si nebola istá či jej môžem veriť.
Vyzerala milo a sympaticky. Na prvý pohľad bola dobrá a odvážna ale poznám ju predsa len pár hodín!

„To je v poriadku, ak nechceš, nebudem ťa nútiť. No ak by si sa chcela niekomu zdôveriť, budem tu," jemne sa mi dotkla pleca na potvrdenie svojich slov.

Placho som sa na ňu usmiala a snažila sa odvrátiť tému, „je mi ľúto ten neporiadok, čo som spôsobila. Upracem to," chcela som zdvihnúť vázu, ktorá ležala na zemi s kvetmi v nej a biely obrúsok zmáčaný vodou.

Zhodila som ju v návale hnevu, keď som sedela na kresle pri okne.

„To je v poriadku, už sem príde vaša domáca, Nicoletta. Poďme sa prejsť, čerstvý vzduch ti prospeje," navrhla.

Tak po tejto vete som si bola istá, že k môjmu lepšiemu výzoru neprispela ani zimná voda.

Bez slova som prikývla a nasledovala Ellu spleťou chodieb, ktoré som už tak dôverne poznala.

„Idem sa prejsť s Charlotte," oznámila Leronovi, keď sme sa s ním míňali na hlavnej chodbe, jemne ju pobozkal a vybehla za mnou hlavnou bránou von na čerstvý vzduch.

„Odkiaľ sa vlastne poznajú?" zaznela moja otázka keď sme sa ponorili hlbšie do lesa.
„Kto?" zdvihla zaujato hlavu a ofinu jej z čela odfúkol príjemný vánok.

„Leron s Thomasom," vedela som že nie je odo mňa celkom fér pýtať sa na to Elly ale bola som si istá, že Thomas mi k tejto téme nič nepovie.

„Och, no vieš, nie som si istá, či by som ti tuto históriu mala vykladať práve ja, ani ja s ňou nie som veľmi oboznámená," sadli sme si na spadnutý strom, obrastený machom, ktorý sa k polámanej korune vytrácal.

Neboli sme ďaleko od sídla, bola som si takmer istá, že sa nachádzame na našom území.

„No vieš, dúfam že sa Thomas nenahnevá, že som ti to prezradila..." začala opatrne a ja som jej priateľský stlačila ruku, aby som ju povzbudila v reči.