Vlčia krv ✓

~Nezvaný hosť~

Viečka som otvorila s ľahkosťou, cítila som sa príjemne odpočatá a svieža. Navyše som mala dobrú náladu. Ihneď som si všimla postavu, opierajúcu sa o stenu, zahľadenú na prírodu za oknom. No priestory v akých som bola, mi neboli až toľko známe.
„Thomas?" zvolala som vystrašene keď som si všimla pôvodcov tých divných zvukov okolo mňa.
Bola som napojená na veľké sivé stroje, všetko bolo svetlé, ladené do biela. Cítila som sa ako v laboratóriu, no zaujala som tam pozíciu laboratórnej myši.

Jeho oxydánové oči v okamihu našli tie moje, vpíjal sa mi do nich ako keby tam chcel nájsť odpovede na otázky, ktoré mu kolovali v mysli.

Jediné, čo som mala v očiach bol odraz jeho približujúcej sa postavy a číri zmätok.
„Prečo všetko okolo mňa pípa?" vystrašene som sa obzrela, kedy som sem stihla prísť?
„Omdlela si," vzdychol a pritisol dlaň na moje teplé líce. Privrela som oči, keď som pocítila jemnosť jeho pokožky.

Takmer okamžite po kontakte s jeho pokožkou sa mi v mysli vynorili spomienky na minulú noc a do líc sa mi nahrnula červeň.
Rýchlo som sa obzrela po bielej miestnosti, našťastie sme tu boli sami.

„Si bledšia," vzdychol a sadol si na matrac mojej postele.
„Nikdy som nemala veľmi zdravú farbu," oponovala som mu s úsmevom.
„Niečo je na tebe iné," poláskal ma po tvári. Sklonila som pohľad.
„Cítim sa fajn," hneď po tých slovách sa mi vynorili aj ostatné spomienky na predošlú noc. Otriasla som sa pri spomienke na bolesť, ktorá mi kolovala v mysli a na bezvládnosť, ktorú som pociťovala v noci.
„Ako sa cítiš?" spýtal sa.
„Je mi fajn," zopakovala som no už to nebola až tak celkom pravda. Moja psychika nebola vo veľmi dobrom stave, mala som obavy aj zo svojho zdravotného stavu. Ale cítila som sa v poriadku. Nebolelo ma nič a dokonale som ovládala svoje zmysly.

„Thomas, vážne, cítim sa po fyzickej stránke dobre. Nie je dôvod ma tu držať," opakovala som, keď som si všimla jeho výraz tváre.

„Mam síce množstvo otázok, aj ohlasom druhej časti včerajšej noci, ale tie by si mi, prosím ťa, mohol zodpovedať niekde... Kde je viac zelene, žiadny ľudia v bielom plášti načúvajúc za dvermi a pach dezinfekčných prostriedkov. Je mi z toho... na vracanie," ohrnula som nosom ale zrakom som visela na postaršom mužovi, ktorý stál za dvermi s hárkom papierov v ruke.

„Ospravedlňujem sa, moja chyba. Pane," kývol hlavou na pozdrav pre Thomasa a svoju pozornosť uprel na mňa, „slečna má pravdu, v jej zdravotnom stave sa nenachádzajú žiadne nedostatky. Predchádzajúce testy, ktoré sme jej nechali spraviť urýchlene, na vašu naliehavosť, nevykazujú žiadne nedostatky alebo prítomnosť cudzích látok v tele. Z hľadiska telesných funkcií je vaša snúbenica v poriadku."

Bŕŕŕ. Otriasla som sa pri slove 'snúbenica'. Na to sa mi bude ťažko zvykať. A nám malo času. Horšie to bude so slovom 'manželka'.

Potriasla som hlavou aby som zahnala nepríjemné myšlienky a venovala svoju sústredenosť mužovi v bielom plášti.

„Vidíš, som zdravá, môžem ísť preč. Prosím," Thomasov výraz tváre ale nenasvedčoval tomu, aby veril mojim slovám.

„Súhlasím so slečnou. Nie je dôvod aby sme ju tu držali proti jej vôli. Keby sa vyskytli nejaké komplikácie, necháme vám túto izbu v pohotovostnom režime. Kedykoľvek prídete, bude o ňu postarané. Upozorním aj zdravotnú sestru a pani upratovačky, aby dbali na čistotu týchto priestorov. Môžete sa spoľahnúť, Alfa."
Tak po tomto monológu doktora, ktorý stál na mojej strane Thomas nemohol odmietnuť. Kútiky pier sa mi stočili do víťazného úsmevu a odhodila som ťažkú, perovú perinu zo seba a radostne vyskočila z postele.