Vlčia krv ✓

~33~

„To nemyslíš vážne!" skríkla Viktória a od nadšenia až zatlieskala.
„Psst! Nekrič," uvelebila som sa na kresle, ktoré mali aj s malým stolíkom na balkóne.
„Gratulujem, gratulujem budúca nevesta!" z očí jej sršala úprimnosť a čisté nadšenie, keď sa mi od radosti hodila okolo krku.
„Nebude to nič veľké," varovala som ju, pretože som vedela že v mysli sa jej usadili predstavy o pompéznej a veľkolepej svadbe.
„To mi predsa neurobíš!" prevrátila očami a ja som sa zasmiala nad jej reakciou. Rozhodila rukami a tvárila sa šokovane, oh chudinka, ako veľmi jej bolo ublížené.

„Nie. S tým nesúhlasím," povedala rázne a pokrútila hlavou. Sadla si naspäť do kresla a preložila si jednu nohu cez druhú.
„Nemohla by som ti tu svadbu zorganizovať ja?" navrhla a rozžiarila sa. „Obrat by bol von, po okrajoch uličky by boli lavičky, vpredu, by bola nevesta so ženíchom a oddávajúcim, nad ich hlavami by sa niesla brána z prútia alebo konárov, v ktorých by boli vsadené drobné kvety, stuhy, ozd-," rozplývala sa nad tou predstavou no prerušila som ju.
„Nie!" nechcela som ju uraziť alebo sa jej dotknúť tak som rýchlo dodala: „Chceme skromnú hostinu, len v kruhu najbližších - samozrejme tam patríš aj ty- bola by som rada, keby si prišla," usmiala som sa na ňu a odpila si z pohára.

„V kruhu najbližších – to zahrňuje aj celú svorku," začala váhavo.
„No... Áno,'' prisvedčila som.
„Máš pravdu, nebude to až tak malá oslava," pobavene som zdvihla kútiky úst.
„Nie, to som nemala na mysli. Bude tam celá svorka. Úplne celá. Ja by som tam zrejme nemala chodiť, ako by to prijali? Žeby vstúpil na ich územie lovec?" vyhodila mi na oči číri fakt.
„Ale ty si Ohnivý lovec," upozornila som, „máš nastoliť mier, nezabíjaš nevinných. Alebo sa mýlim?" záporné pokrútila hlavou a položila svoj hrnček s dopitým čajom na stolík medzi nami.
„Neviem ako by to prijali oni," namietla znova.
„Si ako moja rodina. Nesmieš chýbať na takej vzácnej udalosti," usmiala som sa na ňu a ona po chvíli prikývla.

„Ako ide tvoja kariéra?" váhavo som začala túto tému, chcela som ju priviesť na iné myšlienky, aby sa netrápila ako bude reagovať svorka.
Nevedela som síce ako zareaguje na túto tému.
„Už sme chytili pár zlých vlkolakov-," úskokom na mňa pozrela no ja som len prikývla, je to jej povolanie.

„Lovíš aj iné nadprirodzené bytosti?" opýtala som sa, v mysli sa mi vynoril obraz smejúcej sa Liamovej tváre, keď sme boli na lúke zatiaľ čo sa Thomas liečil.
„Áno, prečo?"
„Nenarazili ste v poslednej dobe na upíra?" trpko som sa usmiala nad mojimi spomienkami.
„Char čo sa deje?" zrazu znela ustarane, odľahčený tón hlasu a nálada, ktorá tu panovala sa vytratili.

Cnelo sa mi za životom, ktorý som viedla, kedy sme po nociach sedeli na tomto balkóne vo Viktóriinom dome a sledovali filmy.
Vtedy bol život tak jednoduchý; žiadny upíri, žiadny vlkolaci, žiadne nadprirodzeno.
„Ja..." hlas sa mi zatriasol, „nie som viac vlkolak," pri tých slovách mi z úst vyšli bolestivé stony, vyvolané spomienkami na pálčivý oheň.
„Čože?"

„Vieš... Nie je náhoda že sa ťa pýtam, či ste v poslednej dobe nenarazili na nejakého upíra..." odpila som si z hrnčeka. Naťahovala som tu chvíľu ale nie pre napätie, preto, lebo som si nebola istá svojim hlasom. Nechcela som znova vyroniť slzu pre neho. Už nikdy.

„Pamätáš si Liama?" rozhodla som sa jej to trocha objasniť.
„Ten, zo svorky, spomínala si ho, sympatický," zaškerila sa a prikývla. Mne sa ústa skrútili do opovrhujúceho úškľabku.
„Čo sa udialo?" opýtala sa pohotovo a prestala sa škeriť.
„On bol upír, preto sa pýtam, či ste ho náhodou nechytili."
„Zamilovala si sa doňho?" zašepkala a oprela sa o operadlo kresla.
„Thomas to nedokázal pochopiť a žiarlil tak vznikol boj o tvoje srdce-"
„Čože?" šokovaná jej myšlienkovým pochodom som ju nedokázala zastaviť.
„Thomas vyhral-," nenechala sa vysušiť mojim šokovaným vzdychom a pokračovala ďalej - „a vyhnal Liama preč - aj tak tam nemal čo robiť, nebol vlkolak - a ty, zaliata smútkom po svojom druhom milovanom, hľadáš o ňom informácie žeby ste sa mohli tajné schádzať!" predklonila sa, oprela lakte o kolena a podoprela si bradu.
„Situácia ako vyšitá z telenovely!" usmievala sa.
„Nie! To ti ako mohlo napadnúť? Liam ma uhryzol, keď nás prepadli-"
„Vás prepadli?" prerušila ma no ja som plynulo pokračovala.
„ – tým, že ma uhryzol upír a ja som bola vlkolak, jeho uhryznutie spôsobilo, že sa vo mne zmutovali gény, bola som mimo niekoľko týždňov."
„Čože? Týždňov?" prekvapene vydýchla.
„Som hybrid," oznámila som jej po ďalšom prerušení.
„Nedokážem sa premeniť na vlka, vlastne ja už nemám s vlkolakmi nič spoločné, nemám svoju vlčiu časť som vlastne ako človek, zmysli, rýchlosť a všetko ostatné sa prepadlo na ľudskú úroveň," strojene som sa usmiala.

„Niečo sa pokúsim nájsť," snažila sa utíšiť môj srdce lámajúci nárek.
„Lovci majú odložené staré - veľmi staré - knihy, sú tam legendy, liečivé postupy, na zabitie vlkov ale aj na ich záchranu, spisy od vedcov, ktorí skúmali vlčiu podstatu, pôjdem k Ivane po tie spisy a niečo pohľadám."

„Už by som mala ísť. Thomas po mňa príde a ideme to oznámiť mojim rodičom," prikývla, zobrala som môj hrnček s nedopitým čajom a odniesla ho do kuchyne.
„Držím prsty, všetko dobre dopadne," objala ma.
„Dám ti vedieť ako zareagujú," mrkla som na ňu a zabuchla vchodové dvere.

Hlboký povzdych mi vyšiel z úst, keď predo mnou zastavilo čierne auto s vyvýšeným podvozkom. Thomas stiahol okienko na strane šoféra a venoval mi úsmev. Zvesila som plecia a pristúpila k autu, ku strane spolujazdca.
„Príde?" opýtal sa ma keď som otvorila dvere.
„Má obavy ako bude reagovať svorka. Ale uistila som ju, že sa o to postaráš, už chcela plánovať výzdobu," na perách sa mi vytvoril jemný úsmev. Otočila som sa smerom k nemu, keď vyšiel na hlavnú cestu.
„Teraz-," povzdychla som si, „-prichádza tá ťažšia časť."