Vlčia krv ✓

~Zbohom~

Mesiac pomaly striedal slnko na jeho dlhej púti oblohou.

Neďaleko sídla vlkov sa týčila drobná skupinka osôb.

Medzi nimi som bola aj ja, zhrbená návalom chladu, ktorý mi neúprosne ovieval premrznuté telo. Aj keď to vyzerá, že vonku je príjemná teplota, zdanie môže klamať. Noci sú chladné a obzvlášť táto.

Beznádejne som upierala svoj zrak na posledné lúče slnka, miznúce za horizontom.
Spolu s nimi sa vytrácala aj moja nádej.

Skľučujúco som vzhliadla k Thomasovi, keď slnko nadobro zašlo.
Stál niekoľko metrov odo mňa, po boku Ziphina. Trocha mi to pripomínalo scénu zo zlého sna, kedy sa Thomas vo vlčom tele obrátil aj s upírom proti mne.

Prešla mnou ďalšia vlna chladu, keď sa do mňa oprel silný poryv vetra.

V Ziphinovom pohľade som vyčítala čosi ako ľútosť. Možno nad touto situáciou, alebo nad mojim osudom.
Thomas ku mne pohľadom vysielal jeho nehynúcu lásku, ktorá tu stále pretrvávala.

Aj napriek nedorozumeniam, ktoré nás zastihli za ten krátky čas, sme si k sebe znovu našli cestu.
Mackenzie, ani šofér Viktóriinho otca nebol nikdy hrozbou, no v našich očiach sa to tak zračilo.

Ak to prežijem, nesmiem znovu dopustiť aby nás nedostatok komunikácie rozdelil. Ani aby natrhol náš vzťah ako tentokrát.

Srdce mi zaplápolalo láskou a nehou, ktoré som pociťovala k tomu mužovi, ukrytému v lesnom poraste.

Nie.

Budem silná, prežijem.
Vnútorne som sa obrnila voči nadchádzajúcej situácií, ktorá sa neúprosne blížila.

Strach sa ma zmocňoval súmerne s pribúdajúcimi tmavými mračnami na oblohe.

Žiara ozdobená fialovým lemom osvietila tmavý priestor lesa, ktorý mi naháňal husiu kožu.

Chladný poryv vetra sa rozbehol lesom práve v čase, kedy nás hrom chytil do pasce. Hrmenie sa ozývalo hodnú chvíľu, zatiaľ čo vietor mi ostro obháňal tvár a odvieval z nej vlasy.

Objala som si trup, pripravená vydržať všetko čo sa blíži.
Pripravená vzdorovať.
To som ale nevedela, čo si pre mňa príroda prichystala. Bola pripravená vziať mi dušu, ak by som čo i len na chvíľu poľavila v bojovnosti, výmenou za všetko čo vykonala na mojom tele.

Hrom dunivo odznel, zaťala som ruky v päsť. Vedela som, čo príde.
Zhlboka som sa nasala vzduch do pľúc, zadržala som dych práve v momente, kedy prírodu vôkol osvetlil ďalší fialový blesk.

Trhlo mnou.
Zápästie s dávno zahojenou jazvou, začalo pulzovať. Chcelo pritiahnuť na seba moju pozornosť vďaka bolestivým výbojom. Aj cez zatvorené očné viečka som dokázala rozoznať dobu, kedy fialové svetlo oblizovalo prírodu, spolu so mnou.

Zápästie stále vyslalo ohnivé podnety, s veľkou nahromadenou silou, zasiahlo mi to myseľ s obrovským návalom bolesti.
Bolestivo som vykríkla, Thomas zvolal moje meno, vykročil ku mne v snahe dostať ma do bezpečia. Zastavila ho však mocná paža Ziphina, ktorý ho chcel udržať na mieste.

Pohľad na ich postavenie, mi pripomenulo tú noc, ktorou sa všetko začalo.

Ostrá bolesť ma poslala na kolená s hrdelným výkrikom. Prepadli ma spomienky, na ktoré som sa snažila krvopotne zabudnúť.

Mysľou som sa ocitla v teplej miestnosti zatiaľ čo vôkol mňa zúril studený vietor.
Z krbu sálali ohnivé plamene. Krvavé jazyky oblizovali polená v krbe a zanechávali za sebou čierne, zhorené miesta.