Vlčia krv ✓

~29~

„Nerozumiem," ozvala sa mama so zhovievavosťou vpísanou v tvári.
„Ja-" chcela som to nejako vysvetliť bez toho, aby som bola vystavená výčitkám zo strany otca, že sme mali v sídle upíra, no otec mi skočil do reči.
„Čo si jej spravil," vyštekol zúrivo na Thomasa. Aj keď som nikdy nebola jeho malé dievčatko, predsa sa ma snažil chrániť. No ja som o to už nestála.

„Thomas mi neurobil nič," svojou dlaňou som prikryla tú jeho, na mojom kolene.

„Mali sme-" na moment som sa zasekla, „určité problémy v sídle, len som sa chcela zastaviť a povedať vám o tom, aby som vás nedržala v nevedomosti," previnilo som sa usmiala.

„Nechcela som tu byť takto, oznamovať to priamo otcovi a tak čeliť jeho výbušnej povahe agresora ale nemala som na výber, rada by som si zašla do mojej izby, po nejaké veci, ktorými by sme si okrášlili spálňu, ak môžem."

„Samozrejme, zlatko," mama na mňa hľadela s pochybnosťami a otec nespúšťal zrak z Thomasa.

„Zrejme by sme im to nemali hovoriť," zašepkala som schúlená v Thomasovom náručí, uprostred mojej starej izby.
„Prečo?" vtisol mi opatrne bozk do vlasov.
„Nemám z toho dobrý pocit, Peter je príliš výbušný a má prudkú povahu, nemyslím si, žeby sme mu to mali hovoriť, aspoň nie teraz hneď ale až keď sa to trochu utrasie," prikývol

„Niekedy mám pocit, že by bol radšej keby som ani neexistoval a on by si mohol vychutnať čas strávený s tebou a vynahradiť ti celé tie roky, čo sa musel kvôli tvojím génom ukrývať pred tebou," usmial sa a pobozkal ma.

„Charlotte," stále hnevom poznačený hlas otca sa ozval z dverí, „čo to má znamenať," prehovoril s ľadovým kľudom.

„Prv mi nechceš povedať dôvod, prečo si stratila spojenie so svojím vlkom a potom sa vytratíš na pochodí, aby ťa mohol tento úb-," jeho hlas zanikol v tom mojom.
„Peter!" vykríkla som pobúrene.

„Možno si môj biologicky otec, ale skutočný si nikdy nebol. To, že sa teraz snažíš dohnať tie stratené roky na vzdory okolnostiam, ničomu neprospieva. Hlavne nie môjmu postoju k tebe. Nežil si s nami, nepoznáš ma, kto vie koľko tínedžerov lieta po svete s tvojimi génmi!" vykríkla som nazlostene.

„Na to, že som vám teraz neprezradila všetko, čo sa v mojom živote deje, mám svoje dôvody," slzy, valiace sa po lícach som si zotrela chrbtom ruky.

„Beriem si to," vzala som do ruky krehkú, sklenenú sošku vlka, ktorú som dostala ako malá na narodeniny. Zamávala som mu ňou pred tvárou a obišla ho von z dverí.

Keď som zišla schody, objala som mamu a rozlúčila sa s ňou, rovno si to namierila k vchodovým dverám, čo najrýchlejšie vybehla von.

Zobrala som si sošku vlka, ktorú som dostala od mamy keď som mala päť a par ďalších vecí.

Pozrela som na oblohu, vchodové dvere sa zabuchli keď Thomas vyšiel z domu. Obloha bola zamračená no ešte nepršalo.

Pred vilou som vystúpila z auta, s úmyslom prísť na iné spomienky som si to nasmerovala k lesu, kráčala som po úzkom chodníčku, netrúfla som si len tak sa túlať po lese, môj orientačný zmysel stále fungoval, no nebol tak dobre vyvinutý ako predtým, rovnako ako zrak, sluch, rýchlosť, obratnosť či sila.

Chodník sa točil ďalej, stále hlbšie do lesa, väčšinou smeroval na sever - aspoň tak som to určila ja.
Pozdĺž neho rástli stromy - smreky, jedle, tisy a javory. Veľa stromov, ktorými som bola obklopená som nevedela pomenovať.

Z baldachýnu nado mnou spadlo pár kvapiek. Nebola som si istá, či začína pršať alebo to boli len kvapky od minula, zachytené a listy stromov, pomaly sa kĺžuc k zemi.

Nedávno spadnutý strom - rozoznala som to podľa toho, že ešte nebol zarastený machom - sa opieral o jedného zo svojich bratov. Spolu vytvárali akúsi lavičku, len pár krokov odo mňa.
Prekročila som papradie a popadané konáre, opatrne som si sadla no predtým sa uistila, že mám dobre stiahnutú bundu aby som si nezašpinila oblečenie. Hlavu som si oprela o strom.

Toto miesto som si nevybrala priveľmi dobre. Mala som to vedieť ale kam inam by som šla?
Les bol temne zelený, pripomínal mi scény z mojich snov, z čias keď som bola neprejavený vlkolak.

Čo by som len teraz dala za to, aby sa dal vrátiť čas?

Nikdy by som nešla cez les za svitu mesiaca v splne.

Nikdy by som neverila tomu hajzlovi. Mala som z týchto ľudí k nemu najbližšie - okrem Thomasa, samozrejme.

Zatočila som hlavou, aby som z nej vyhnala nepríjemne myšlienky.

Ani som sa nenazdala a slnko pomaly začalo zapadať za horizont.
Mesiac sa objavoval na oblohe.
Zase sa objavil pocit osamelosti, prázdnoty. Teraz - ak by som mohla - by som sa preháňala po lese s Thomasom. Šantili by sme, vychutnávajúc si spoločne chvíle strávené vo vlčej koži.

Predstavila som si, ako sa mi labky zabárajú do zeme a zanechávajú za sebou otlačky, ako sa mi vietor hra s hrubou srsťou, zatiaľ čo sa vlčí spev nadnáša nad lesom vôkol.
Pochytil ma plač a hystéria, už nikdy nezažijem ten úžasný pocit!

Celá vyčerpaná som sa zvalila do postele. Thomas tu ešte nebol. Aj keď ho milujem - z celého srdca - cítila som, že by som mala odísť. Už tu nepatrím - už nie som jednou z nich. Ako môžem byť ich lunou?
Ako môže byť druhy najvyššie postavený človek v celej ich monarchii hybrid? Niekto kto nie je ich vlastný druh? Stáť po boku alfy, a pritom byť hybrid, kríženec ich odvekého nepriateľa?

Nemala by som byť taká sebecká. Mala by som myslieť na iných, na ich veľkú svorku, potrebujú lunu, ktorá ich bude viesť.